Zmierenie ako program je gýč prvého stupňa. Hra na niečo, čo nie je a nikdy nebude. Zmierenie, spájanie, „okrúhly stôl“ s tým, čo dnes drží na Slovensku moc, je reálne a predstaviteľné asi ako demokratický socializmus. Alebo – kto by nerozumel – nenávratná pôžička alebo zodpovedné hranie.
Spoločenská polarizácia nemá alternatívu, keďže ďaleko najväčším dielom rozhodujú o delení moci agendy uchopiteľné (iba) emóciami. Témy, ktoré nevyvolávajú hnev, nenávisť, rozhorčenie, pobúrenie, majú čoraz nižší potenciál zaujať voličov, čo ohrozuje – paradoxne – demokraciu. Pritom medzi poslednými krajinami, ktoré by sa chceli a dokázali tomuto globálnemu trendu brániť, je Slovensko.
Konkrétne, zmierenie je nemožné trebárs s trestnou novelou (a ďalšími). Aj keby to šlo s opozíciou a „Bruselom“ vyhandlovanou „kompromisnou“ literou, nemožné je zmierenie s duchom a originálnym motívom, keďže to je tichý, nevedomý súhlas so zmenou politického režimu.
Totiž kým jediné s demokraciou kompatibilné čítanie formuly „rešpektovať výsledky volieb“ je nespochybňovanie povolebnej reality, „iliberálna“, normalizačná interpretácia je, že nerešpektovaním výsledku volieb je nerešpektovanie vládnych zákonov a programu.
Teda nad rámec „konštruktívnej kritiky“, ktorej hranicu stanovuje Smer-Hlas-SNS. Samozrejme, a kto má niečo proti tomu, nerešpektuje výsledky volieb.
No. V roku 2023 napočítali – polícia, prokurátori – v Nemecku 2700 dokonaných i nedokonaných skutkov politického násilia. Čisto kontaktno-fyzického (čiže nie verbálneho) bolo 84 proti politikom (aktivistom) AfD, 62 proti politikom (aktivistom) Zeleným, 32 proti SPD. Takže medzi krajiny so spoločenskou atmosférou, z ktorej je racionálne odvodzovať súvislosť s násilím motivovaným politikou, čiže opisovať ako podhubie „atentátu“, Slovensko nepatrí.
Hoci je to veľké zjednodušenie, stačí na záver: aby štatariálna legislatíva, ktorú píše SmeroHlas, mala elementárnu súvislosť s potrebou a legitimitou, musela by existovať prinajmenšom v polovici Európy. Neexistuje.
A ešte jedno. Ak umelú inteligenciu nakŕmime všetkými existujúcimi „slovenskými“ údajmi a informáciami, tak pravdepodobnosť toho, čo je dnes politická realita, vyhodnotí ako 1 : 1000. Kumulácia bizarností a neuveriteľnosti pred i po Handlovej pritom nahovára, že odhad je konzervatívny.
To, že o stave a prognóze pacienta neinformujú konzíliá ošetrujúcich lekárov – ako pri Václavovi Havlovi, Rudolfovi Schusterovi, Josefovi Luxovi, Milošovi Zemanovi, Ronaldovi Reaganovi, Françoisovi Mitterandovi (v poslednom ťažení) atď. –, ale naslovovzatí šampióni pravdovravnosti a serióznosti ako Robert Kaliňák a Matúš Šutaj Eštok, je veľký triumf kritického myslenia.
Veru, každá okolnosť, každá verzia, ktorá nie je oficiálna, vládna, úradná, je konšpirácia.
