Autor bol predsedom Slovenského syndikátu novinárov a členom Rady vlády pre masmédiá
V roku 1989, keď ešte bola Železná opona aj Berlínsky múr, rečnil Viktor Orbán nad hrobom Imreho Nagya a ďalších štyroch vládnych predstaviteľov, popravených po sovietskej invázii v roku 1956. Okrem iného tieto vojská vyzval na odchod. V Budapešti mu tlieskal štvrťmiliónový dav a my sme v ňom videli mladého, liberálneho a osvieteného lídra Maďarska.
Aj teraz sa v ňom mnohí na Slovensku vzhliadajú, ale ako v človeku, ktorý dokázal udržať moc na demokratické pomery neobvykle dlho. Aj za cenu pošliapania niektorých princípov demokracie. V našej Ústave ich poznáme ako (zostručnené) právo slobodne vyhľadávať, prijímať a šíriť informácie.
Zdanie plurality
Orbán dôslednejšie kopíruje Mečiara. Ovládnutie verejnoprávnych médií Mečiar zvládol. Pomocou finančných tokov zo štátnych podnikov odstrihol kritické médiá a dal žiť „svojim“.
Pamätníci si spomenú na už prvý pohľad zbytočnú reklamu VSŽ: „Oceľ, ktorá hýbe svetom“. Tak sa rodila domáca kapitálotvorná vrstva, tam si prvýkrát k štátnym peniazom privoňali budúci „reklamní mágovia“.
Zároveň tu bolo zdanie plurality. Autor týchto riadkov si dodnes s pobavením spomína na to, ako ho predseda vlády Vladimír Mečiar pozval na Úrad vlády a odovzdal mu igelitku plnú sladkostí, keďže sa mu narodil syn. Týždňové dieťa nemôže čokoládu, lentilky ani cukríky, ale predseda dal najavo, že vie... Pracovali na ilúzii, že to (nás) majú pod kontrolou.
Viktor Orbán už na to išiel dôsledne. V prvej fáze pomenoval nepriateľské médiá a začal sa vyhýbať akože mainstreamu. Pred dvadsiatimi rokmi, dávno pred covidom, dávno predtým, ako sa rozbehla „alternatíva“. Potom vzal útokom verejnoprávne médiá a tlačovú agentúru.
Nasledovalo vytvorenie štátneho mediálneho holdingu. Dával ponuky na odkúpenie médií, ktoré sa nedali odmietnuť. Súkromné televízie a rádiá postupne tiež neodolali a prispôsobili sa. A z opozičných médií (Népszabadság, denník s veľkou tradíciou) urobil impotentné médiá, oddychové, lajfstajlové.
Ešte raz: keď s tým začal, dnešní maturanti ešte neboli na svete.
Čo má Andrej Danko spoločné s Napoleonom III.
Pri písaní tohto textu je autor v konflikte záujmov. Ale je naň v podstate pyšný. Je kamarát nielen s Michalom, ale aj s jeho otcom a súrodencami.
Keby som bol jeho šéfom, tak ho za to záverečné vystúpenie vyhodím. Na druhej strane, dobrému šéfovi by sa nemalo stať, že cez celý výrobný reťazec sa mu do relácie dostane takéto sólo moderátora.
Kellnerovci svojho šéfa televízie a spravodajstva asi nevyhodia. Možno však neodolajú neodolateľnej ponuke. To už je jedna lokálna televízia v ich biznise naprieč kontinentmi.
Máme hrdinov, čaká nás nástup kolaborantov a ešte je tu aj hlavný tragéd. Balíček, ktorý sľubuje Andrej Danko...
Otvorený prístup k informáciám bude zatvorený. Médiá budú dostávať pokuty. Už Napoleon III. (1808 – 1873) vymyslel systém troch výstrah – napomenutie, pokuta a zákaz vychádzania. Od roku 1970 to prevzal normalizačný dohľad nad médiami – Slovenský úrad pre tlač a informácie. Ako dlho to muselo trvať, aby sme sa dostali opäť až sem.
Aj keď to možno vyzerá ako koniec, nie je to koniec. V koalícii už koluje návrh na vytvorenie nového úradu, ktorý bude kontrolovať nielen médiá, ale napríklad aj pohyb kryptomien. Rada pre mediálne služby a Rada RTVS by sa mali spojiť. Čaká sa len na návrat Roberta Fica a na to, či Richard Raši dostane post predsedu parlamentu, keďže to má byť pod gesciou ministerstva investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie.
Lebo nový rezort s rozpočtom, ktorý sa začínal na sume asi 8 miliónov, je teraz na desaťnásobku. To už sa oplatí.
Nastáva doba kolaborantstva a špehovania. Orbán je prekonaný a ešte príde na skusy.
(Autor ďakuje @viktorpeller na sieti X, svoju pamäť o maďarskej žurnalistike si osviežil aj vďaka jeho postom.)
