Autor je profesorom bioetiky na Princetonskej univerzite
Izraelský premiér Benjamin Netanjahu odsúdil v apríli protesty na amerických univerzitách proti útokom Izraela na Gazu. Tvrdil, že pripomínajú to, čo sa stalo na nemeckých univerzitách v 30. rokoch. Zjavne prirovnával protestujúcich k nacistickým študentským skupinám, ktoré bili židovských študentov a učiteľov.
Toto porovnanie znižuje hrôzu nacizmu tým, že prehliada rozsah násilia, ktoré nacistickí študenti páchali na všetkých Židoch, a ich otvorene rasistický cieľ vyčistiť univerzity od všetkých židovských študentov a profesorov. Tento cieľ dosiahli, keď sa nacisti dostali k moci. A dnes môžeme povedať, že to bol krok smerom k ich konečnému cieľu: svetu bez Židov.
Viem, aký bol antisemitizmus nacistov v 30. rokoch. Moji rodičia – viedenskí Židia – sa stali utečencami. Moji starí rodičia neodišli včas a traja z nich boli v holokauste zavraždení. Keď som bol malý, môj otec každú nedeľu ráno vstával skoro, vyťahoval fotografie svojej širokej rodiny a plakal nad stratou nielen svojich rodičov, ale aj tiet, strýkov a bratrancov.
História mojej rodiny ma priviedla k tomu, že keď som nastúpil na vysokú školu, študoval som vzostup fašizmu a antisemitizmu v Európe v 30. rokoch. Čítal som primárne zdroje, ako napríklad silno antisemitský týždenník Der Stürmer. A hoci som sa namiesto histórie napokon venoval filozofii, pudová nenávisť k Židom, ktorá dýchala z takýchto tlačovín, vo mne zanechala trvalý dojem.
Niektorí antisemiti súčasné protesty na univerzitách bezpochyby využili ako zámienku na podnecovanie nenávisti proti Židom – bez ohľadu na ich názory na to, čo sa deje v Gaze. Ale označiť tieto protesty všeobecne za príbuzné s antisemitizmom nacistov je groteskné.
Netanjahu je ďalší z dlhého radu obhajcov Izraela, ktorí sa kritikov pokúšajú onálepkovať ako antisemitov.
Americká Snemovňa reprezentantov pritom – možno nevedomky – podporila rozmazávanie kľúčového rozdielu medzi antisemitizmom a kritikou Izraela. Pomerom hlasov 320 k 91 snemovňa začiatkom mája schválila rezolúciu, ktorá spája odsúdenie antisemitizmu s príkazom, aby americké ministerstvo školstva používalo definíciu antisemitizmu, ako ju vypracovala Medzinárodná aliancia pre pripomínanie holokaustu.
Spôsob, akým Aliancia definuje antisemitizmus, je jednoduchý a nemožno proti nemu namietať: „Antisemitizmus je také vnímanie Židov, ktoré sa môže prejaviť ako nenávisť k Židom.“
Problémom je, že za touto definíciou nasledujú príklady antisemitizmu, z ktorých jeden je: „Odopieranie práva židovského ľudu na sebaurčenie, napríklad tvrdením, že existencia štátu Izrael je prejavom rasistického úsilia.“
V roku 1896, keď Theodor Herzl publikoval spis Židovský štát, pamflet, ktorý je všeobecne považovaný za zakladajúci text sionizmu, žilo na území dnešného Izraela veľmi málo Židov. Židia kdekoľvek na svete cítili historické spojenie s Izraelom hebrejskej Biblie a každý rok na Pesach hovorili: „Na budúci rok v Jeruzaleme.“ Ale to bol rituál, nie prejav túžby presťahovať sa tam.
Pre mojich rodičov – v rokoch pred príchodom nacistov k moci – bola myšlienka opustiť rušnú, sofistikovanú, multikultúrnu Viedeň pre Palestínu smiešna.
Raný sionizmus spopularizoval slogan: „Krajina bez ľudu pre ľud bez krajiny.“ Bola pravda, že Židia vtedy boli menšinou všade, takže nebolo žiadne územie alebo krajina, ktoré by boli prevažne židovské. Ale tvrdenie, že Palestína bola bez ľudí, bolo tiež očividne nesprávne.
Ak tvrdíme, že Židia, Rómovia alebo akýkoľvek iný národ, ktorý je všade menšinou, má právo na sebaurčenie, mali by sme bezpochyby tiež uznať, že takéto právo musí byť obmedzené právami iných ľudí určiť štát, aký bude vládnuť krajine, kde žijú.
Pre ľudí, ktorí sú všade menšinou, to môže znamenať, že niet krajiny, kde by mohli uplatniť národné alebo kolektívne právo na sebaurčenie.
A čo s tvrdením, že štát Izrael je prejavom rasistického úsilia? Izraelský Zákon o návrate mi dáva právo, aby som získal izraelské občianstvo, aj keď som ateista, nikdy som nedodržiaval židovské náboženské zákony, nenaučil sa po hebrejsky, ani nemám bar micva.
Na to, aby som mal právo „vrátiť sa“ do Izraela, stačí, že moja stará mama z matkinej strany bola Židovka. To sa zdá nepríjemne blízko k rasistickým kritériám pri rozhodovaní, kto má právo stať sa občanom Izraela.
V roku 2010 som sa ako jeden zo skupiny austrálskych Židov verejne vzdal svojho práva na návrat. Urobili sme to, pretože neveríme, že by sme mali mať také právo, keď Palestínčania, ktorí môžu zdokumentovať, že ich predkovia mali domy na území dnešného Izraela, a aspoň niektorí z ich predkov boli vyhnaní nepriateľskými židovskými vojenskými alebo polovojenskými akciami, ho nemajú.
Napriek mojim námietkam proti definícii, ktorú vypracovala Medzinárodná aliancia pre pripomínanie holokaustu, však uznávam, že obsahuje dôležitú vetu, podľa ktorej „kritiku Izraela podobnú tej, aká býva vznesená proti akejkoľvek inej krajine, nemožno považovať za antisemitskú“.
To stačí, aby sa ukázalo, že Netanjahu nemá pravdu, keď to, čo sa deje na amerických univerzitách, označuje ako antisemitizmus. Silná kritika by bola zameraná na akúkoľvek krajinu, ktorá by podrobila civilné obyvateľstvo rozsiahlemu bombardovaniu, aké Izrael spustil na Gazu, aj keby krajina reagovala na hrozné útoky, aké spáchal Hamas 7. októbra 2023.
Preto súčasné protesty ako celok nemôžu byť označené za antisemitské.
Vojna: Izrael vs. Palestína a Hizballáh
- Všetky informácie a správy o kríze na Blízkom východe
- Rok od útoku Hamasu. Ako sa zmenil Blízky východ
- Hamas vs. Izrael: Porovnanie armád
- Ako vznikol štát Izrael?
- Z čoho pramení izraelsko-palestínsky konflikt?
