Prezidentka Zuzana Čaputová mala pravdu, keď poznamenala, že sa nedá dokazovať, čo neurobila alebo kým nie je.
Členovia vlády, ktorí sú vyštudovaní právnici, veľmi dobre vedia, že nie je v silách médií dokazovať opak komukoľvek, kto si autenticky myslí, že médiá sú nepriateľské, vlastizradné, protislovenské. V tomto zmysle sú uvedené tvrdenia dokonale zákerné a manipulatívne.
Robert Kaliňák využil dianie v Markíze ako tému na ďalšie video so základným tvrdením, že za atentát môžu médiá.
Čo by sa bolo muselo diať, aby tento názor spĺňal požiadavku pravdivosti? (Pri pokuse ju definovať sa oprime napríklad o Etický kódex novinára: Názory a hodnotiace úsudky uvedené v komentári musia vychádzať a logicky vyplývať z dostatočného skutkového základu.)
Musel by sa nájsť dostatočne bláznivý autor, aby napríklad tvrdil, že pre záchranu Slovenska pred Robertom Ficom sa musia použiť akékoľvek prostriedky. A zároveň by takýto názor musel prejsť kontrolným mechanizmom, ktorý má každé klasické médium, konkrétne cez nejakého dostatočne bláznivého editora.
Robert Kaliňák aj iní členovia vlády v skutočnosti žiadajú, aby si ľudia nemysleli to, čo vyslovil atentátnik v „uniknutom“ videu (že nesúhlasí s politikou vlády).
Metódou na dosiahnutie tohto cieľa má byť uzatvorenie sa pred informovaním. Už podstata informácií o tom, čo robí vláda, má totiž v sebe potenciál vzbudzovať nespokojnosť. A tak demokratický politik kritiku jednoducho strpí a najmä vysvetľuje svoje kroky v najširšej možnej miere, pričom má na pamäti, že jeho práca je službou občanom.
Naopak, autoritársky politik kritiku nestrpí a umlčiava, pričom svoje kroky nevysvetľuje. Ako keď sa koalícia rozhodla nechodiť do televíznych diskusií a neodpovedať vybraným médiám na otázky.
Robert Kaliňák má zrnko pravdy: pilierom demokracie je férový dialóg ľudí, ktorí sa navzájom rešpektujú. A toto sa podľa jeho slov zo Slovenska „doslova vytratilo“.
Žiada sa dodať, že sa to stalo presne v momente rozhodnutia vládnej koalície ignorovať diskusie, čím zásadne prispela k nevyváženosti.
Kaliňák zároveň dodal niečo, čo by nemalo uniknúť pozornosti: „Ako vláda Slovenskej republiky nemôžeme akceptovať, aby akýkoľvek novinár, ktorý nie je schopný rešpektovať pravidlá vyváženosti, si liečil nezhody so svojím zamestnávateľom cez pirátsky výstup, v ktorom sa usiloval zo svojho osobného problému vyrobiť celospoločenský.“
Dalo by sa pýtať, na akom právnom základe chce vláda vstupovať do vzťahu novinára a jeho zamestnávateľa?
V skutočnosti by politici namiesto hodnotenia novinárskej práce mali vytvárať prostredie pre slobodné a bezpečné vykonávanie novinárskej profesie. Je to totiž v záujme demokracie.
