Autor je spisovateľ a teológ
Christ C. pracoval ako ošetrovateľ v domovoch dôchodcov a stacionároch na bretónskom pobreží. Prácu zmenil pred pár rokmi. Pred pár rokmi znamená na atlantickom pobreží niečo iné ako vo vnútrozemí.
Pred pár rokmi tu ešte boli Vikingovia, pred pár rokmi tadiaľto šiel Richard Levie srdce na tretiu križiacku výpravu, pred pár rokmi bojoval bretónsky odboj proti nemeckej okupácii, pred pár rokmi postavili prvú diaľnicu.
Do stacionára sa dostal z fabriky na pečivo. Ráno expedoval hlboko zmrazené croissanty a bagety, nakladal kamióny odchádzajúce na najväčší potravinový trh na svete do Rungis pod Parížom, časť z nich zásobuje mestá po ceste. Do fabriky prišiel z Paríža, do Paríža z Montpellier, do Montpellier z Normandie, z dediny pri Dunkerque.
Po šichte písal poéziu. V ruksaku mal vždy sendviče. Nejedával v závodných kantínach, nechcel skúmať, z čoho jedlá pochádzajú, a vedel, aké pečivo sa v nich podáva.
Keď nepísal, tak maľoval. Veľké olejové plátna s čoraz hlbším horizontom. Cez víkendy bol na mori alebo na ostrove, v nedeľu sedel v Quimper v románskej kaplnke a spieval vešpery.
Nádej na život
Pohoršilo sa mu pred pár dňami. Pred pár dňami znamená na pobreží niečo iné ako vo vnútrozemí. Pred pár dňami tu ešte mohli byť Vikingovia a okupanti. Leukémia postupovala rýchlo.
Dva mesiace ležal v Univerzitnej nemocnici v Breste. Dali mu izbu s výhľadom na oceán a na la Rade, prístav francúzskej jadrovej ponorkovej flotily.
Pozeral sa cez francúzske okno a čakal na darcu kostnej drene. Lekári jeho šance odhadovali pol na pol, ak sa transplantát uchytí, Christ C. bude žiť. Nevráti sa možno do stacionára, kde ho obľubovali pre fyzickú silu a obratnosť, s akou vedel prenášať jeho obyvateľov z postele na vozík a z vozíka do sprchy, ale bude žiť.
O práci vo fabrike už neuvažoval a ani mu ju neodporúčali. S leukémiou bude invalidným dôchodcom, bude sa môcť venovať maľovaniu a písaniu.
Prechádzky ho začnú po niekoľkých rokoch vyčerpávať, nemal by naťahovať plachty a chodiť von, keď Meteo France vydá výstrahu pred atlantickým nárazovým vetrom vyššiu ako šesť na desaťstupňovej škále. No najskôr sa musí chytiť štep.
Po operácii zostal päť týždňov v sterilnej izbe. Darca nebol ideálny, ale existovala istá šanca, že organizmus dar života neodmietne.
Po piatich týždňoch ho pustili domov, vrátil sa do Quimper, zoslabnutý, no s dobrou prognózou. Dostal telefónne čísla na asociácie pacientov s leukémiou a asociácie pacientov s leukémiou po transplantácii kostnej drene, na asociácie starostlivosti o pacientov s rakovinou.
Hneď sa im ozval. Nosili mu nákupy, upratovali, nakupovali farby a pierka, keď robil drobné grafiky. Popoludní pozeral inzeráty na prácu, ktorú by mohol robiť z domu – ponúkať poistenie, prieskumy verejnej mienky.
Ako invalidný dôchodca môže pracovať. Štát prispeje na ošetrovateľa, prispeje mu na pomoc z asociácie, na dopravu a neskôr možno na liečenie – ale „kam by sme vás posielali, tu je najlepší vzduch“ povedala mu do telefónu dispečerka poisťovne, keď sa po týždni doma informoval, aké sú jeho možnosti.
Spomienky na Ouessant
Dvakrát boli s Alexom na výlete na Ouessante, dvakrát sa povracal. Pred pár dňami sa vrátil do nemocnice. V noci mu prišlo zle, najskôr si myslel, že z jedla. Nevedel, že transplantácia sa nepodarila a začala mu zlyhávať pečeň.
