Autor je umelec a publicista
„Niektorí novinári nenabrali po atentáte odvahu pozrieť sa do zrkadla,“ komentoval Robert Kaliňák mimoriadne vystúpenie Michala Kovačiča v relácii Na telo.
V závere svojho prejavu Kaliňák novinárom odkázal: „Tváriť sa, že u vás doma je všetko v poriadku, je najväčším nepochopením atentátu na Roberta Fica.“
Dva týždne po atentáte na premiéra Slovenskej republiky tak môžeme skonštatovať, že spôsob, akým predstavitelia vlády využívajú túto tragickú udalosť, sa mení na morálny gýč.
Na rozdiel od etického myslenia nie je cieľom moralizovania urobiť zo sveta lepšie miesto alebo nastoliť spravodlivosť. Pri moralizovaní nejde o riešenie etických dilem, ale o snahu devalvovať druhého a poukázaním na jeho morálne nedostatky z neho urobiť „horšieho človeka“.
Je to spôsob, akým sa vedie súboj o moc a ovládnutie diskurzu. A hoci nemecký filozof Friedrich Nietzsche považoval moralizovanie za nástroj, ktorý používajú predovšetkým slabí proti silným, dnes vidíme, že je to možné aj v opačnom garde.
Mravné pokarhania teraz rozdáva svojim oponentom vládna koalícia, ktorá vo svojich rukách sústreďuje prakticky všetku politickú moc a ktorá od posledných parlamentných volieb hrubým spôsobom pretvára krajinu na svoj obraz. Moralizovanie sa pre predstaviteľov vlády stalo nástrojom na oslabenie hlasov vyjadrujúcich nesúhlas so spôsobom, akým sa krajina mení a k čomu tieto zmeny vedú.
Príznačné pre Kaliňákovu reakciu na spor vedenia Markízy so zamestnancami je, že ho označuje za internú záležitosť, ktorú netreba prepierať na verejnosti. Ideálom je upratať „aktivistických novinárov“ v tichosti. Keď sa však celá vec už raz prevalila, Kaliňák nezaváha a dáva jasne najavo, kde sú jeho záujmy a vyjadruje vedeniu Markízy sympatie a porozumenie.
Michal Kovačič a ďalšia stovka zamestnancov Markízy však nie je v obavách o osud krajiny osamotená. Podobné obavy a protesty dnes počujeme z ďalších súkromných televízií, ale aj z RTVS, z oblasti kultúry, rezortu spravodlivosti, životného prostredia a ďalších segmentov spoločnosti.
Zároveň sme svedkami toho, ako sa z výroku „Nepochopili ste atentát na Roberta Fica“ stáva univerzálna odpoveď na kritické hlasy smerujúce k vládnucej garnitúre.
Udalosť, ktorá v prvých okamihoch nenechala nikoho chladným, tak postupne stráca svoj ľudský rozmer. A výzvy na spájanie či dialóg, z ktorých trčí neúprimnosť a účelovosť, sa stávajú príčinou ďalšej frustrácie v rozdelenej spoločnosti.
