Kým pred dvoma týždňami bol nejeden politik autenticky otrasený pokusom o atentát na predsedu vlády, dnes sa zdá, že už sme zasa v normálnej politickej prevádzke. To neznamená, že sme v rovnakej situácii, taká závažná udalosť nevyhnutne musí mať hmatateľné politické konzekvencie.
No a jednou z tých najbadateľnejších je, že to Smeru významným spôsobom pomáha v úsilí uštedriť opozícii tretiu volebnú porážku po sebe, tentoraz vo voľbách do Európskeho parlamentu. Kým pred mesiacom bolo vysokým favoritom PS, teraz môže Smer realisticky túžiť po víťazstve.
To má jednak „objektívne“ príčiny. Je asi prirodzené, že atentát zvyšuje mobilizáciu voličov Smeru, ale motivuje aj časť nevoličov, priaznivcov SNS alebo Hlasu. To tak vždy bolo a bude. Zároveň však platí, že Smer nenecháva nič na náhodu a celkom otvorene sa snaží atentát politicky monetizovať.
Z toho by mohli byť nervózni nielen v opozícii.
SNS totiž balansuje na hranici zvoliteľnosti a Hlasu s nie práve najatraktívnejšou kandidátkou hrozí výsledok hlboko pod niekdajšie premiérske ambície. Mrzuté výsledky môžu priniesť ďalšiu skepsu, pričom už dnes sa trúsia reči, že v prítomnosti Andreja Danka už kysne aj trvanlivé mlieko.
Pre PS je zasa dôležité obhájiť svoje postavenie hlavnej opozičnej sily schopnej čerpať z efektu snehovej gule. Na Slovensku vskutku nemáme dvadsať percent kovaných progresívnych voličov, takže veľká časť elektorátu to vidí alternatívne a je pripravená hľadať svoje šťastie inde.
Pravda, aj keď PS nevyhrá, stále bude v opozícii s veľkým odstupom najsilnejšie, ale opakované nezdary vytvárajú priestor na voličské úvahy, či nie je čas siahnuť po niečom novšom, povedzme s ráznejším slovníkom.
To všetko môže byť Smeru ukradnuté, v strane sa chcú vrátiť nielen k nominálnym víťazstvám, ale aj na staré kóty vysoko nad dvadsiatimi, lepšie aj tridsiatimi percentami. A teraz sa im núka možnosť urobiť ďalší krok k svojmu niekdajšiemu hegemónstvu.
To vytvára priestor na dve poznámky. Po prvé, niežeby to niečo zmenilo, ale slovníkom Roberta Fica povedané dnes Smer tancuje na jeho lôžku. Práve takto totiž pred šiestimi rokmi opozícii vyčítal, že „tancuje na hrobe novinára“.
Frazeologizmus o tancovaní na hrobe má síce trochu iný obsah, hovorí o radosti z cudzieho nešťastia, ale pochopili sme, čo nám chcel povedať. (Ako gesto zmierenia povedzme, že osobitne hlavný podozrivý si z vraždy skutočne robil politickú živnosť.)
No a fakt, že následky atentátu pomáhajú Smeru konsolidovať moc, útočiť na opozíciu, médiá a pripravovať reštriktívne opatrenia, zasa môže poslúžiť ako ilustrácia infantilných smeráckych konšpirácií.
Ak si totiž Blaha s Eduardom Chmelárom položia svoju obľúbenú otázku („Kibono?“), vyjde im, že Smeru.
