Autor je prekladateľ a publicista
Dva týždne majú na informovanie o zdravotnom stave Roberta Fica prakticky úplný monopol dvaja ľudia: Robert Kaliňák a Matúš Šutaj Eštok. A dalo by sa aj pýtať, prečo vlastne. Dalo by sa, ale nedá sa.
Práve vďaka nim vieme, že stav Roberta Fica bol mimoriadne vážny, pretože zranenia, ktoré uvádzali, mimoriadne vážne sú. Zároveň je to však všetko, čo vieme. Nevieme nič o časovom rámci ani o pláne.
Nevieme, kedy a či vôbec sa Robert Fico vráti. Hoci podľa toho, že momentálne je už v domácej liečbe, sa zrejme vráti. Ale kedy, to stále nevieme.
Pozor, pozor, toto nie je žiadne huckanie ani vyvolávanie agresivity, a už vôbec nie zľahčovanie atentátu: sú to normálne otázky o tom, kto a ako a dokedy bude riadiť koalíciu, vládu a krajinu.
Lenže buď je Slovensko krajina zázrakov, alebo je zázračný sám Robert Fico. Je v mimoriadne vážnom stave, zrazu sa má konať prevoz z Banskej Bystrice do bratislavskej nemocnice, ale potom vlastne nie do bratislavskej nemocnice, ale rovno k nemu domov.
Kde sa pozrieš, konšpirácie
Máme množstvo nepotrebných informácií, ale tie potrebné nemáme. Zato máme v uliciach akože krvou postriekané bilbordy, ktoré hovoria, že Slovensko je zranené. Čo nepochybne je, ale kvôli komu vlastne? A kto tak rád rozprával o tanci na hroboch? A toto je tanec na čom?
Nemáme potrebné informácie a práve preto by to mohla byť prípadová štúdia o tom, ako vznikajú konšpirácie.
Najprv vznikli konšpirácie o tom, kto bol páchateľ, aký bol páchateľ a o tom, či bol páchateľ naozaj taký, aký bol. Potom prišli konšpirácie o tom, prečo k atentátu došlo. A o tom, kto bola jeho manželka. Teda, či náhodou nebola Ukrajinka, žmurk-žmurk.
No a teraz prichádzajú konšpirácie o tom, či sa atentát naozaj udial tak, ako sa udial, či náhodou nebol naplánovaný, či nie je trochu zvláštne, že ho spáchal práve človek, ktorý ho spáchal.
A tieto konšpirácie prichádzajú z opačnej strany spektra, teda z tej, ktorá je hrdá na to, ako sa drží faktov a konšpiráciám nepodlieha.
Nepodlieha; no ako sa to vezme.
Ako sa to vezme, ale zároveň treba povedať, že situácia takýmto myšlienkovým pochodom naozaj praje: človek nemusí byť úplný plochozemec, aby si položil otázku, ako je možné, že Fico je z mimoriadne vážneho stavu v domácej liečbe. Ako je to možné? To z tej Bystrice do Bratislavy letel cez Medžugorie?
Čo sa to deje?
Fico je už doma, no a to sa hádam musel stať aj nejaký zázrak. Chvalabohu, že jeho stav už mimoriadne vážny nie je, ale čo sa to tu vlastne deje?
Ďalší rozvrat, presne to sa deje.
Výsledkom atentátu bude to, že každý bude mať svoju verziu o atentáte, o páchateľovi, o jeho povahe a motívoch, o prípadných spolupáchateľoch alebo ich neexistencii, o Ficovi a jeho zraneniach, o všetkom vrátane toho, aké bolo v ten deň v Handlovej počasie a odkiaľ vietor fúkal.
Opäť nám ubudlo zo spoločnej reality, lebo už sa nevieme dohodnúť ani na tom, či to, čo sa stalo tak, ako sa to zjavne stalo, sa naozaj stalo tak, ako sa to stalo.
Každý napokon bude mať svoju verziu, ale konšpiráciou ju nikdy nenazve, každý bude mať svoju pravdu, ale ani dohadom ju nikdy nenazve. Každý bude mať vlastné presvedčenie o tom, čo a prečo sa stalo, no a toto presvedčenie mu – čuduj sa svete – len potvrdí všetky jeho predchádzajúce presvedčenia. Kto by to bol povedal, však?
Kto za atentátom potrebuje vidieť židojašterov, uvidí za ním židojašterov. Kto za atentátom potrebuje vidieť falošnú operáciu, uvidí za ním falošnú operáciu. A výsledok? Pozor, teraz nemyslíme výsledok vyšetrovania, ale dosah na spoločnosť, a teda aj na budúcnosť.
Výsledok bude, že opäť ubudne spoločne zdieľanej reality. Neplatí to len v prípade atentátu na Fica, ale všeobecne: otázka už dávno neznie, čo sa deje, ale čo veríte, že sa deje.
Ako dajú hasiči gól?
Slovensko je dnes ako prechádzka po zariadení v Levoči, kam si chodia oddýchnuť ľudia, ktorí to potrebujú.
Všetci majú pocit, že sú zatlačení do kúta. Všetci majú pocit, že sú prenasledovaní. Všetci majú pocit, že na vine sú tí druhí, a pod tými druhými si predstavujú, koho chcú. Všetci vedia, čo treba robiť, akurát by každý robil niečo úplne iné. Nikto sa tak nakoniec s nikým nedohodne a nikto ani nič neurobí. Situácia je taká vážna, že výsledkom je paralýza. A hnev. Lebo niečo zároveň robiť treba. A treba to robiť aj rýchlo.
Keby to bolo futbalové mužstvo, hneď po začiatku zápasu by sa všetci s veľkým krikom rozbehli všetkými smermi, niektorí by sa zamkli v šatni, niektorí by radšej utiekli aj zo štadióna, niektorí by začali nadávať súperovi, iní by tvrdili, že je to síce futbal, ale mali by sme ho hrať ako rugby, no a ešte iní by zase prisahali, že to nie je ihrisko, ale bazén. A každý by veľmi hlasno trval na svojom.
Každý by veľmi hlasno trval na svojom, akurát ten gól by nikto nedal. Pričom – hádam sa zhodneme – vo futbale ide najmä o góly.
Ťažko v tejto situácii rozdávať medaily za striedmosť úsudku, ale nejakí kandidáti by sa predsa len našli: opozičné strany. Aspoň niekto tu nepodlieha šialenstvu.
Vzhľadom na okolnosti, ktoré sú objektívne mimoriadne nepriaznivé, sa správajú pokojne. Spoločnosť je už aj bez nich rozbúrená viac ako dosť, mnohí koaliční politici navyše prikladajú zľava, sprava, zhora aj zdola, takže bez ďalšieho opozičného prikladania sa nepochybne zaobídeme.
Keď sme totiž naposledy skúsili prikladať, skončilo sa to Matovičom. Ak prikladať skúsime teraz, skončí sa to Ficom.
Naozaj nepotrebujeme väčší plameň. Potrebujeme hasičov. V tejto situácii to znamená, že treba stelesniť rozvahu, treba pracovať politicky aj spoločensky, poctivo a systematicky, prísť so spoločenskou aj (ehm) ekonomickou ponukou a dôveryhodne ju reprezentovať.
No a potom, pri troche šťastia, môžu dať hasiči gól.
Áno, je to absurdná metafora, ale také je aj časy. Robert Fico totiž napriek všetkému naozaj nie je ani zázračný a ani všemocný.
