Bolo by jednoduché a pochopiteľné vysmievať sa občanovi, ktorému YouTube zrušil komunikačný kanál, kde si urobil zo šírenia klamstiev a nenávisti doslova živnosť. Lákavé je aj siahnuť po „argumente“, ktorým si v prípade Markízy pomáhajú koaliční politici: súkromné médium nech si robí, čo chce.
Ibaže obidva prípady sú vo všeličom iné, ale zároveň aj vo všeličom podobné – najmä v tom, že tých, ktorí o to majú záujem, nútia premýšľať o rámcoch a mantineloch regulácie médií v 21. storočí. Niekoho by lákalo rozhovoriť sa aj o slobode slova, ale s ňou tieto prípady v skutočnosti príliš nesúvisia.
Extrémista Bombic prišiel na YouTube o 80-tisíc fanúšikov. Prirovnal to k atentátu na Fica Čítajte Michal Kovačič môže naďalej šíriť svoje názory ako každý iný a za svoju občiansku činnosť nie je štátom nijako postihovaný. S občanom Danielom Bombicom je to síce naopak, pre štvavé lži je trestne stíhaný, ale to by tiež platilo bez ohľadu na to, či by mal, alebo nemal kanál na YouTube.
Jadrovou témou tu je možnosť „média“ ovplyvňovať verejnú debatu.
