Autor je predsedom Banskobystrického samosprávneho kraja
V nedávnych týždňoch som vo verejnej diskusii narazil na dva názory. Jeden hovoril o negatívnej spoločenskej atmosfére, autor tvrdil, že azda až prehnane negatívnej: o strate schopnosti rozlišovať, o beznádeji, ktorá ľuďom berie vieru v budúcnosť krajiny. O zlyhaní slovenskej elity, ktorá nedokázala poskytnúť nový sen a novú víziu.
Druhý prezentoval pozíciu, že voličský tábor, ktorý nedávno prehral prezidentské voľby, sa má stiahnuť do seba, vytvoriť akýsi duchovno-organizačný chozrasčot, v ktorom si vystačí sám.
Viac rozumiem prvému pohľadu. V deväťdesiatych rokoch bol medzi sociológmi rozšírený pojem „mlčiaca väčšina“. Mal pomenovať ľudí, ktorí sú vo verejnej a politickej diskusii menej hluční, neviditeľní, nepočuteľní.
Bez nároku na víziu aj odmenu
Ja takých ľudí stretávam u nás v kraji denne. Robia na skvelých veciach aj bez tej veľkej novej vízie, ktorú im elita nedala. Denne obnovujú vieru v budúcnosť krajiny, nad ktorou niektorí lámu palicu. Mnohí bez nároku na odmenu a ocenenie pomáhali utečencom z Ukrajiny.
A dnes sa mnohí tí istí ľudia boja eskalácie vojny – a počúvajú na slovo „mier“. Žijú u nás v kraji aj pokrokoví voliči a voličky, ktorí majú napríklad strach z medveďov, nelovia ich, ale odlov považujú za čosi úplne logické. A poklepú si na čelo, keď sa dočítajú, že sú vraj tá istá skupina a jeden blok s antivaxermi, podporovateľmi Putina a Harabina. No poklepú si naň len medzi sebou, v súkromí.
