Autorka je režisérka
„Hej, prosím vás, môžete na chvíľu?“ zamával na mňa na ulici vzdialený sused. Zdravíme sa, už sme prehodili aj vetu o počasí a dopravnej situácii, ale nespomeniem si, ako presne sa volá, ani keby od toho mal závisieť môj život.
„Nebude ich dvanásť, ale šesť určite, hlavne cez dovolenku to dobieham,“ povedal mi sused vášnivo. „Fakt nie som ako nejaký blbec.“
„Dvanásť čoho?“ spýtala som sa neisto a premýšľala som, ako sa dá s určitosťou rozoznať, že sa niekto zbláznil.
„Kníh predsa!“ vyhŕkol sused. „Chcel som vám povedal, že ja čítam, aj keď na to nevyzerám. A že idem s vami do toho projektu!“
Vtedy mi to docvaklo. Reagoval na môj článok Môžeme byť krajinou milovníkov kníh ? Písala som o tom, že Igor Matovič vraj prečítal iba jednu knihu a že by bolo fajn, keby sme čítali viac. A že keby sa k ľuďom, ktorí na Slovensku čítajú, pridali tí, ktorí nečítajú, a prečítali by každý mesiac jednu knihu, vyzerali by sme inak, boli by sme rozhľadenejší a empatickejší, volili by sme lepších politikov, ktorí by kompetentnejšie a spravodlivejšie rozhodovali. Lebo ako inak než čítaním pochopíme spôsob myslenia iných ľudí a ako inak sa chceme trénovať v sústredení mysle?
Bol to článok napísaný z duše, ktorý som odoslala do redakcie s vedomím, že s ním nespravím dieru do sveta, ale napodiv nastal jav, ktorý prichádza celkom nepredvídateľne, no je prekvapivo silný. Mnoho ľudí sa cítilo zasiahnuto. A malo pocit, že píšem práve im a o nich.
Tak ako tento pán sused. A ako niekoľko desiatok neznámych čitateľov, ktorí mi písali alebo odkazovali, že dobre, oni teda do toho projektu so mnou idú. Mala som z toho veľkú radosť.
Prešiel rok.
Všeličo sa zmenilo. A nevyzerá to tu zatiaľ žiarivo lepšie. Prerod spoločnosti má zjavne istú zotrvačnosť.
No aj tak sa pýtam. Prečítali ste od minuloročného júna dvanásť kníh?
Desať minút denne
Amatérskym výpočtom priemerného počtu strán priemernej knihy a priemernej rýchlosti čítania priemerne gramotného čitateľa som prišla na to, že prečítať dvanásť kníh ročne môže znamenať čítať desať minút denne. Nezdá sa to veľa, ale aj tak je to pre mnohých nedosiahnuteľná méta. Tu je teda pár tipov, ako včleniť čítanie do svojej dennej rutiny. Nie je to nič svetoborné, ale možno vás to inšpiruje.
Čítať, kým sa dejú iné veci
Napríklad, kým sa dovaria zemiaky, dopečie sa koláč, uschnú nalakované nechty, kým sa skončí synovi tréning, kým električka príde na konečnú, kým nás zavolajú do ordinácie. Náš deň je tvorený krátkymi úsekmi a v niektorých sa čaká. Vtedy môžeme buď pozerať do mobilu a nervovať sa všetkými tými katastrofami, ktoré v ňom nájdeme, alebo môžeme otvoriť knihu a ponoriť sa do príbehu.
Čítať ušami
Zdalo by sa, že o tom, aké skvelé sú audioknihy, už všetci počuli, ale nie je to tak. Napríklad ja som tento rok ako akt najväčšieho zasvätenia do tejto kratochvíle niekoľkokrát požičiavala štôs audiokníh na CD alebo pomohla inštalovať mobilnú aplikáciu. Bolo totiž treba ostať v posteli, cestovať dlhé trasy alebo nechať oči oddýchnuť. Výber je veľký a niektoré audioknihy sú nahrané a načítané skvostne.
Čítať si s niekým
Funguje to nielen s deťmi, keď im čítame na dobrú noc. Niekedy je knižka taká dobrá, že jednu kapitolu prečítam večer pred spaním dieťaťu, potom aj druhú, pretože je to napínavé, dokonca ešte aj tretiu, lebo sa nechám prehovoriť. A potom mi v sobotné ráno, kým urobím praženicu, číta dieťa ďalšiu kapitolu nahlas samo. Poznám manželov, ktorí si celé roky čítajú navzájom na cestách autom alebo pri varení nedeľného obeda. Ak máte niekoho, s kým máte podobný literárny vkus a aspoň jeden z vás rád číta nahlas, choďte do toho. Je to krása!
