Potrebujeme zmeniť spôsob, akým o EÚ na Slovensku komunikujeme a prestať z nej robiť

Nadchádzajúce európske voľby budú už piate, na ktorých sa budú môcť zúčastniť aj obyvatelia Slovenska. Posledné štyri razy sa Slovensko pritom stalo neslávne známym najnižšou účasťou svojich občanov v eurovoľbách. Iba pár týždňov po vstupe do EÚ dosiahla účasť len necelých 17 percent, pričom európsky priemer bol 46 percent.

Zdanlivo tak veľmi rýchlo opadlo nadšenie občanov zo vstupu do európskeho spoločenstva, respektíve si už od začiatku neuvedomovali úlohy a kompetencie Európskeho parlamentu, a teda ani legitímne dôvody, prečo sa zaujímať o to, akých zástupcov do tejto inštitúcie pošlú.

Demokratická legitimita a „Brusel“

Pomyselnú domácu úlohu však Slovensko nezvládlo dostatočne zrealizovať ani v nastávajúcich rokoch. Účasť v eurovoľbách nikdy neprekročila ani štvrtinu oprávnených voličov (pohybovali sme sa medzi 13 a necelými 23 percentami). Naopak, rokmi sa z „Bruselu“ stal skôr všeobjímajúci a zároveň nič nehovoriaci pojem alebo nástroj miskomunikácie. Ten jednak ako užitočná skratka pôsobil ako akýsi vzdialený element a zároveň sa postupom rokov stal užitočným nástrojom populistov na zisk politických bodov.

A pritom voľbou strán aj krúžkovaním konkrétnych europoslancov či europoslankýň majú voliči šancu ovplyvniť priority aj obsahové a hodnotové smerovanie nového Európskeho parlamentu a legislatívy, na ktorej príprave sa spolupodieľa a ktorá nás priamo ovplyvňuje aj v každodennom živote na Slovensku.

Ako vlastne (ne)rozumieme EÚ a významu eurovolieb

Politologička Aneta Világi, ktorá pôsobí na Univerzite Komenského v Bratislave, vidí viacero dôvodov dlhodobo nízkej účasti Slovákov v eurovoľbách. Vplýva naň celková absencia bližšieho záujmu o prácu slovenských europoslancov, no tiež samotné pochopenie, akú má Európsky parlament možnosť zasiahnuť do bežného života Slovákov.

Väčšina legislatívy, ktorá vstupuje na Slovensku do platnosti, pritom pochádza a je transponovaná, teda preklopená, z európskej úrovne. Kým proces prijímania európskej legislatívy je mierne komplikovaný a nie je preto nevyhnutné, aby ho bežní občania ovládali, každý by mal pre pochopenie významu eurovolieb poznať aspoň základnú súvislosť.

Tou je, že práve o podobe a prijatí európskej legislatívy spolurozhodujú priamo volení europoslanci. Zároveň druhou inštitúciou, ktorá do tohto procesu zasahuje, je Rada EÚ zložená z ministrov členských štátov, ktorí sprostredkovane tiež pochádzajú z národných volieb. Populistami či dezinformátormi spochybňovaná demokratická legitimita EÚ a mýtus o údajnom diktáte Bruselu preto jednoducho nie sú namieste.

Čo sa týka samotných volieb, problémový je podľa Anety Világi tiež spôsob, ako tieto voľby portrétujú politické strany na Slovensku. Dlhé roky ich odsúvali „na druhú koľaj“, aj z hľadiska zostavenia kandidátky a poznateľnosti nominantov, čo sa však tento rok viditeľne posunulo vpred. V neposlednom rade, ako upozorňuje Világi, je to iný typ politického súperenia než ten, na ktorý sme zvyknutí z volieb do národného parlamentu. Pred eurovoľbami je prezentovaná skôr plejáda kandidátov z rôznych strán, z ktorých každý si chce zaistiť svoje kreslo v europarlamente, a tak si v kampani nenastavia celkom korektnú rétoriku.

„Zvyčajne tí kandidáti zvyknú hovoriť, že budú hájiť záujmy Slovenskej republiky, čo je ako keby tiež nie celkom správne pochopenie toho, ako funguje Európsky parlament. Takže ja sa nečudujem, že pre bežného občana nie je celkom pochopiteľné, že kde je vlastne ten boj a o čo sa vôbec hrá,“ dodáva Világi.

Napriek nezáujmu Európskej únii dôverujeme

Obdobia kríz, najmä ak ich je viacero idúcich po sebe, vyvolávajú v občanoch neistotu, ktorá sa prejavuje aj zníženou dôverou voči inštitúciám. V slovenskom kontexte sa tak po politicky turbulentnom období minulých rokov a vlád a v kombinácii s vtedy prebiehajúcou pandémiou, po ktorej nasledovala vojna na Ukrajine a jej následky, dostala na úroveň až okolo 70 percent.

Podľa jarného Eurobarometra Slováci dôverujú Európskej únii viac (51 percent) než národným inštitúciám, parlamentu (38 percent) a vláde (40 percent). Pred rokom bol tento rozdiel ešte o niečo väčší (44 percent k 17 a 19).

Aneta Világi tento trend prisudzuje aj tomu, že ľudia si inštitúcie zvyknú stotožňovať s konkrétnymi osobami a politikmi a takúto spojitosť majú Slováci pri európskych inštitúciách významne nižšiu. Aj dôvera voči EÚ však u nás v posledných rokoch klesá, a to práve aj v dôsledku kríz.

Čo sa týka porozumenia Európskej únii a jej inštitúciám, ako aj miesta a úlohy Slovenska v nich, občania im rozumejú relatívne málo. Nie je jednoduché definovať presný koreň problému a zároveň neexistuje jedno riešenie, ako vec napraviť. Tento stav je následkom kombinácie faktorov siahajúcich do systému vzdelávania, spôsobu a objemu, ako sa téme venujú médiá, aj komunikácii vo verejnom priestore.

Práve preto, že v školách či v médiách o európskych politikách dostávajú Slováci len limitované informácie, sú viac odkázaní na to, čo počujú od svojich známych a od politikov. To vníma Világi ako problematické, pretože „politická elita, ktorá do veľkej miery formuje naše postoje k EÚ, zneužíva práve to, že občania sú trochu závislí od toho, čo mu politici o tej EÚ povedia.“

Okrem toho, že človek tak prirodzene aj v týchto témach preberie naratívy skôr od strán a politikov, s ktorých hodnotami a programom sa identifikuje na úrovni národnej politiky, je to tiež prostredie pohodlné pre populistov a šírenie mýtov o EÚ. Únia a Brusel sú ľahkým terčom, na ktorý politici zvaľujú vinu za nepopulárne kroky a zákony. Takto však tiež často prisudzujú Európskej únii (ne)kompetentnosť vo veciach, ktoré v realite nespadajú do oblasti jej pôsobnosti.

Világi však v tejto situácii nachádza aj pozitívny výhľad. Uvádza, že okrem toho, že za posledné roky stúpol počet ľudí, ktorí si myslia, že Slovensko by malo byť prozápadné, zároveň nám neklesol počet ľudí, ktorí vidia pozíciu a orientáciu krajiny „niekde uprostred“ medzi geopolitickým východom a západom. „Máme tu stále dostatok nerozhodnutých ľudí, s ktorými je možné pracovať, a bolo by dobré, aby priestor z hľadiska informovanosti o EÚ začal byť vyváženejší,“ dodáva.

Čo neopomenúť v eurovoľbách 2024

Prirodzene, v eurovoľbách ani v celkovej komunikácii či podpore EÚ nejde o to, byť „slepým“ podporovateľom a súhlasiť vo všetkom napríklad v oblasti prehlbovania integrácie či s rôznymi novými politikami EÚ. Ostatne, ani na úrovni národnej politiky občan nesúhlasí vždy so všetkým, čo presadzuje strana, ktorú volil.

Je však dôležité prejsť od nezáujmu a bezobsažnej alebo na faktoch nezaloženej kritiky k proaktívnejšiemu prístupu. Bez ohľadu na podobu a hodnoty, aké bude občan či jeho zástupca v EÚ inštitúciách reprezentovať, bez aktívneho prístupu a formulovania návrhov, aj reformných či konštruktívnych pripomienok, sa nedá posunúť vpred.

Základom toho by mali byť aj preto snaha neprepadať zjednodušeným heslám a formovanie informovaných rozhodnutí, tak ako to je v rôznych oblastiach občianskeho života.

Nastávajúcich eurovolieb sa pravdepodobne zúčastní doteraz najviac oprávnených slovenských voličov. Záujem vyjadrilo v nedávnom prieskume 44 percent opýtaných.

K vyššiemu číslu v porovnaní s doterajšími eurovoľbami prispieva celková polarizácia spoločnosti, ktorú sme videli aj v posledných dvoch voľbách, ale aj nedávny atentát na premiéra, ktorý viditeľne zdvihol preferencie strany SMER-SSD. Dovtedy prieskumy dlhodobo naznačovali tesný súboj o víťaza volieb, v ktorom strana naďalej súperí s Progresívnym Slovenskom. To sa odráža aj na témach kampane a deliacej línii medzi proeurópskym a liberálnejším a, naopak, skôr nacionalisticky či extrémisticky orientovaným voličom.

Do volebnej kampane na Slovensku pritom vstupujú rôzne heslá, niektoré aj zavádzajúce, a tiež dezinformácie. To môže hrať v kombinácii so spomínanou nízkou mierou porozumenia európskych záležitostí u časti obyvateľstva obzvlášť dôležitú rolu, keďže Slováci sú vo všeobecnosti významne (56 percent) náchylní veriť konšpiračným teóriám a dezinformáciám. Ako ukazujú dva posledné prehľady od CEDMO, naratívy šírené pred eurovoľbami na Slovensku sa venujú najmä vojne na Ukrajine a tiež oblasti životného prostredia, elektromobility či potravín.

Ako odhadnúť politický výtlak nových europoslancov

Pri výbere strany alebo konkrétnych zástupcov, ktorých môžeme v eurovoľbách krúžkovať dvoch, by však pre občanov mala rezonovať aj praktická stránka veci a odhadovaný výtlak, ktorý jeho zástupca či zástupkyňa v Európskom parlamente bude mať. Na to sa dá pozrieť z dvoch strán.

Prvou je prihliadnuť na afiliáciu danej národnej politickej strany k niektorej z európskych strán a frakcií v Európskom parlamente. Ide totiž o významný faktor s ohľadom na vplyv, aký budú mať šancu v tejto inštitúcii ďalších 5 rokov dosiahnuť. A teda do akej miery budú schopní plniť v nej svoje sľuby voličom.

Zázemie politickej skupiny poslancom umožňuje podieľať sa na príprave novej európskej legislatívy, ak sa ho frakcia rozhodne prideliť ako jej spravodajcu (akéhosi hlavného riešiteľa) alebo tieňového spravodajcu (ten je spravidla z inej frakcie a dodáva pripomienky v zhode s jej prioritami).

Nezaradení poslanci môžu, tak ako všetci ostatní, stále hlasovať za alebo proti legislatívnym návrhom a tiež k nim podávať pozmeňujúce návrhy, no aj ich dosah je bez zázemia politickej rodiny obmedzený. Pre ilustráciu, europoslanci štandardných a významnejších frakcií z uplynulého obdobia podávali okolo dvoch až piatich tisíc takýchto návrhov s asi 20-percentnou úspešnosťou. Nezaradení poslanci Radačovský a Uhrík (pôvodne zvolení sa stranu Kotleba-ĽSNS, dnes kandidujúci ako lídri strán Slovenský patriot a Republika) podali 1 a 295 takýchto návrhov, obaja s nulovou úspešnosťou.

Ako situáciu súhrnne pomenúva politologička Aneta Világi, „takíto poslanci rozhodovaciu rolu akéhosi jazýčka na váhach nezohrajú“ a zároveň „ak chce poslanec nielen hlasovať, ale aj mať vplyv, potrebuje byť buď povereným hovorcom frakcie, alebo tieňovým spravodajcom. ... Ten vplyv je veľmi spätý s pôsobením frakcie.“

Čo sa týka príslušnosti slovenských politických strán k jednotlivým frakciám, viaceré patria k väčším a štandardným zoskupeniam. Zaujímavý vývoj nastal v minulom roku v prípade druhej najväčšej frakcie socialistov a demokratov (S&D).

Stranám Smer-SSD a Hlas bolo pre vyjadrenia Roberta Fica a zloženie vládnej koalície s SNS, ktorá je vnímaná ako krajne pravicová, pozastavené členstvo v PES (Strana európskych socialistov) a frakcii S&D. Poslankyne strany Smer reagovali vystúpením z frakcie a po zvyšok mandátu pôsobili ako nezaradené.

Táto dilema je zaujímavá aj z toho titulu, že strana Smer-SSD aktuálne tesne vedie vo viacerých prieskumoch a v takom prípade získa aj významné množstvo kresiel, no nie je jasné ani komunikované, ako vidí a čo plánuje v rámci svojej budúcnosti a pôsobenia svojich zástupcov v europarlamente. Hrozí preto, že po voľbách by Slovensko mohlo zo svojich 15 europoslancov mať až okolo 8 nezaradených s veľmi obmedzeným politickým výtlakom.

Okrem príslušnosti k politickej skupine v europarlamente sa dá tiež prihliadnuť, aspoň v prípade znovu kandidujúcich poslancov, na ich doterajšiu aktivitu v tejto inštitúcii, ale aj na to, do akej miery boli úspešní pri pretláčaní svojich iniciatív. V tomto smere pozorujeme veľké rozdiely, ktoré zhrnuli analýzy portálu Euractiv či denníka SME. Smerodajné môžu byť údaje o tom, koľko legislatívnych návrhov daný europoslanec „spravodajcoval“ či pri koľkých bol tieňovým spravodajcom.

V neposlednom rade, nerozhodnutým voličom alebo tým, ktorí si nie sú istí svojim výberom, môže pomôcť volebná kalkulačka.

Tento článok vyšiel v rámci projektu realizovaného s finančnou podporou Európskej únie v rámci grantového programu Európskeho parlamentu v oblasti komunikácie. Obsah odráža názory autorky a je zaň výlučne zodpovedná Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku. Európsky parlament nenesie žiadnu zodpovednosť za použitie obsiahnutých informácií.