Autor je historik
Pred necelými šesťdesiatimi rokmi vypukla takzvaná šesťdňová vojna. Izrael v nej napadol a porazil koalíciu arabských krajín Egypta, Sýrie a Jordánska. Zároveň výrazne rozšíril svoje územie okupáciou Golanských výšin, Západného brehu Jordánu, východného Jeruzalema a Pásma Gazy. Dôsledky tejto udalosti pociťujeme dodnes.
Utrpenie civilných obetí bezprostredne zasiahnutých vojnovým násilím a terorizmom od začiatku sprevádzala polarizácia, ktorá redukuje komplexnosť nielen pozadia a príčin šesťdňovej vojny, ale celého konfliktu na Blízkom východe na súboj dobra so zlom.
Zatiaľ čo zástancovia Izraela jeho kritikom paušálne podsúvajú snahu (alebo aspoň sleposť voči snahám) vymazať tento štát z mapy sveta, ba dokonca vyhladiť jeho obyvateľstvo zopakovaním holokaustu, obhajcovia Palestínčanov stotožňujú „sionizmus“ so „západným imperializmom“ a jeho genocídnymi koloniálnymi praktikami. Nielen v dnešnom svete sa konflikt na Blízkom východe navyše zneužíval a zneužíva na prehlbovanie sporov, ktoré s ním zdanlivo nemajú veľa spoločné. Tak to bolo aj v socialistickom Československu, respektíve na Slovensku.
Kto je tu agresor?
Po väčšinu trvania blízkovýchodného konfliktu svet rozdeľovala studená vojna, ktorej fronty sa nenachádzali v kapitalistickom ani socialistickom tábore globálneho severu, ale na globálnom juhu takzvaného tretieho sveta. Výnimkou bol zhodou okolností vznik štátu Izrael v roku 1948, ktorého okolnosti definitívne podčiarkli rozpad protihitlerovskej koalície.
Nastupujúce superveľmoci USA a Sovietsky zväz, vtedy už vlastne znepriatelené, dokázali v opozícii voči koloniálnej Veľkej Británii dosiahnuť zhodu a odobrili vznik Izraela. Československo, kde sa už etabloval komunistický režim, dokonca zásobovalo ozbrojený odpor už pred vznikom štátu zbraňami a organizovalo výcvik bojových jednotiek na svojom území.
Krátko po víťaznej vojne proti svojim susedom, ktoré nový štát napadli, však Izrael upadol do nemilosti Kremľa. Moskva začala podporovať arabské režimy, hlásiace sa k „pokrokovému“ táboru. Fronty studenej vojny však v 50. rokoch na Blízkom východe ešte neboli presne narysované, čo dosvedčuje fakt, že Izrael podporovali najmä koloniálne európske mocnosti na čele s Francúzskom, ktoré v podstate vyzbrojilo izraelskú armádu.
USA sa držali v úzadí a výboje Izraela spočiatku brzdili. Prezident Eisenhower ho napríklad prinútil, aby po vojne s Egyptom o Suezský prieplav, kde Izrael bojoval po boku Francúzska a Veľkej Británie, stiahol svoje jednotky zo Sinajského polostrova.
Generalita izraelskej armády mala už v tom čase hotové plány na ďalšie výboje a obsadenie nových území, hoci politické špičky sledovali svoju vlastnú agendu a spravidla dávali prednosť nenásilným riešeniam. V rokoch predchádzajúcich šesťdňovej vojne sa to týkalo predovšetkým socialistického ministerského predsedu Leviho Eškola.
Ako prednedávnom ukázal vo svojej knihe o šesťdňovej vojne historik Guy Laron, podobná konštelácia bola aj v Egypte, kde by armádne špičky neváhali konflikt s Izraelom napriek technologickému zaostávaniu eskalovať, kým prezident Džamál en-Násir sa vojne snažil v danom čase vyhnúť, hoci podobne ako ďalší členovia Arabskej ligy existenciu Izraela neuznával. Ešte radikálnejšie pozície zastávala Sýria, kde sa k moci dostal vojenský režim, ktorý podporoval ozbrojený odpor palestínskeho Fatahu a hrozil obmedziť využívanie vody z rieky Jordán Izraelom.
Aby to bolo ešte komplikovanejšie, rozpoltenosť voči eskalácii napätia na Blízkom východe panovala aj v tábore oboch superveľmocí: v USA sa ministerstvo zahraničných vecí snažilo vyvážiť podporu vojenskému riešeniu zo strany prezidenta Lyndona Johnsona, ktorý sa zaplietol do vojny vo Vietname a zmenil politiku svojho zavraždeného predchodcu Johna Kennedyho voči krajinám tretieho sveta.
Namiesto rozvojovej pomoci staval na podporu „reakčných“ režimov a Izraelu v tichosti dal voľnú ruku. V ZSSR zasa prebiehal mocenský zápas medzi ministrom zahraničných vecí Andrejom Gromykom, ktorý usiloval o pozdvihnutie životnej úrovne a uvoľnenie napätia a straníckym aparátom na čele s Leonidom Brežnevom, ktorý udržiaval revolučný kurz a mal oporu v armáde. Tá otvorene podporovala vojenský režim v Sýrii a pripútala si k sebe Egypt, ktorý po odklone USA zostal odkázaný na pomoc ZSSR. Táto konštelácia by pravdepodobne vyústila do vojny medzi Izraelom a jeho arabskými susedmi aj v prípade inej zámienky, ktorou sa napokon stala blokáda Tiranskej úžiny Egyptom, čím bol znemožnený prístup Izraela k Červenému moru a Indickému oceánu.
Slánského tiene
Šesťdňová vojna a rýchle víťazstvo Izraela v nej vyvolali prudkú reakciu vo východnom bloku, kde podľa vzoru ZSSR prerušili diplomatické styky s Izraelom aj ďalšie krajiny vrátane Československa. Udalosti sa tu prelínali s krízou režimu Antonína Novotného, ktorý sa snažil udržať pri moci a tým tiež zachrániť zvyšky stalinskej diktatúry, ktorú v 50. rokoch pomáhal vybudovať.
Jej charakteristickým znakom bolo potláčanie „triednych“ a následne i údajných nepriateľov vo vlastných radoch prostredníctvom politických procesov. Vyvrcholili v roku 1952 kampaňou proti „sionistickému sprisahaniu“ a monsterprocesom proti tajomníkovi strany Rudolfovi Slánskému a ďalším obvineným.
U väčšiny z nich sa zdôrazňoval ich „židovský pôvod“, čím propagandisti režimu pár rokov po holokauste oživovali pocit ohrozenia, ktorý bol medzi obyvateľstvom stále prítomný.
Reakcia na šesťdňovú vojnu mnohým túto temnú minulosť štátostrany pripomenula. Závažnosť tejto témy pochopíme až vtedy, keď si uvedomíme, že objasnenie politických procesov a vyvodenie zodpovednosti za „pochybenia“ tvorili jednu z hlavných pohnútok reformného procesu, ktorý vyústil do Pražskej jari a volania po „socializme s ľudskou tvárou“.
Na zjazde československých spisovateľov vystúpil Pavel Kohout s referátom, v ktorom kritizoval oficiálne stanovisko Československej socialistickej republiky k Izraelu. Počas Pražskej jari sa k spisovateľom pripojili aj študenti, ktorí žiadali obnovenie diplomatických stykov so židovským štátom. V československej verejnosti rezonovali porovnania Izraela so situáciou po mníchovskej „zrade“, keď západné mocnosti nechali Československo napospas agresorovi.
Od týchto snáh sa nedištancovali iba odporcovia reformného procesu. Na Slovensku celú debatu komplikovali ešte iné faktory.
Jednou z najkontroverznejších reakcií na šesťdňovú vojnu bolo vyhlásenie známeho spisovateľa Ladislava Mňačka. Ten spolu so svojou manželkou Hedvikou, ktorá prežila holokaust, vycestoval do Rakúska, kde sa pre západné médiá ohradil proti oficiálnemu postoju svojej vlasti. Prerušenie diplomatických vzťahov s Izraelom odvodzoval z nezvládnutého vyrovnania sa s minulosťou, predovšetkým s kampaňou a procesom proti Slánskému.
Mňačko sa síce po odštartovaní reformného procesu smel vrátiť do vlasti, no jeho postoj vyvolával vášnivé polemiky.
Predseda Zväzu slovenských spisovateľov, básnik a neskôr normalizačný minister kultúry Miroslav Válek napríklad Mňačkovi vyčítal, prečo sa nepostavil proti „porušovaniu ľudských práv v Izraeli a na obsadených územiach“. Nemenej ho dráždilo volanie po morálnej očiste, ktoré Mňačko očakával od vyrovnania sa s antisemitizmom 50. rokov, ktorý bol podľa Válka zjavne až druhoradý. Oveľa väčšmi malo podľa neho zavážiť odsúdenie slovenských „buržoáznych nacionalistov“ na čele s Gustávom Husákom.
Prepájanie požiadaviek demokratizácie režimu s proizraelským a federalizácie štátu s propalestínským postojom prispelo k tomu, že demokratizácia a federalizácia sa začali klásť do protikladu. V skutočnosti boli navzájom previazané: federalizácia bez demokratizácie by bola vnútorne vyprázdnená – a takou sa po potlačení Pražskej jari aj skutočne stala.
Nová normalizácia?
Tieto tendencie v Kultúrnom živote v roku 1968 kritizovala napríklad prekladateľka Zora Jesenská. Normalizačný režim sa jej odplatil svojsky: šikanoval ju ešte aj po smrti, ako vieme z úspešnej knihy jej manžela Jána Roznera Sedem dní do pohrebu, ktorý po tejto skúsenosti emigroval do západného Nemecka.
Ladislav Mňačko po obsadení Československa armádami Varšavskej zmluvy doma nevydržal ani chvíľu a definitívne emigroval do Rakúska. Jeho kniha Agresori, v ktorej obhajoval právo Izraela na ozbrojenú „obranu“, hoci nezamlčiaval ani jeho kolonialistické korene, vyšla krátko nato v slovenskom origináli, ale dnes by ste ju v knižniciach hľadali márne.
V Rakúsku následne napísal ďalšiu reportážnu knihu s názvom Siedma noc, kde opisuje skúsenosť okupácie a spomína si, že ruské tanky valiace sa ulicami Bratislavy už videl pred necelým rokom. Presnejšie ich vraky v Negevskej púšti. Boli totiž súčasťou výzbroje porazených arabských armád. Sovietsky imperializmus podľa neho v ničom nezaostával za americkým, ktorý toľko kritizoval za vojnu vo Vietname.
Do akej miery sa načrtnuté historické súvislosti odrážajú napríklad v podpore dnešnej českej politickej reprezentácie izraelskému režimu a vojne v Gaze, sa môžeme iba domnievať. Pretrvávajúca previazanosť medzi proizraelským postojom a dedičstvom požiadaviek demokratizácie z roku 1968 je v každom prípade pozoruhodná, hoci z dnešného pohľadu kontroverzná.
Na Slovensku, kde vládnu „národné sily“, by to malo byť naopak. Indiferentnosť či prinajmenšom nerozhodnosť voči konfliktu na Blízkom východe, ktorú tu namiesto toho pozorujeme naprieč politickým spektrom, potvrdzuje hodnotovú prázdnotu. V nemalej miere je dôsledkom oddelenia požiadaviek demokratizácie a federalizácie, ktorých stelesnením bola slovenská podoba normalizačného režimu. Na ňu úspešne nadviazal mečiarizmus a nadväzujú na ňu aj jeho dnešní pokračovatelia.