Robert Fico po troch týždňoch od atentátu prehovoril. Svoje slová nazval Odpúšťam a varujem.
Odpustiť chce páchateľovi. Ale iba ako „neznámemu človeku“, nie v celej jeho komplexnosti zmietanej rôznorodými názormi. Tam sa totiž jeho odpustenie končí. Druhým dychom dodáva, že „nemá žiadny dôvod veriť, že išlo o útok osamelého pomätenca“, a prechádza do varovania.

Namiesto zmierenia si vybral cestu hľadania kolektívnych vinníkov. Sú nimi podľa neho médiá, špeciálne tie spoluvlastnené finančnou štruktúrou Georgea Sorosa, je ním bratislavská kaviareň, ktorá vraj protestuje pomocou „platených provokatérov a zneužívaním vysielania RTVS“ a je ním podľa neho agresívna politická opozícia.
Robert Fico sa, pochopiteľne, cíti nahnevaný, zranený, ako sám hovorí – ubolený. Je bezpochyby obeťou streľby. A áno, stal sa aj obeťou nenávisti. Lenže túto nenávisť aj on roky pomáhal budovať.
Fico tvrdí, že počas dlhej politickej kariéry sa vždy opieral o základné politické právo na iný názor a práve to sa mu stalo osudným. Lenže svoju podporu opačnému názoru umocňoval slovami o „nepriateľoch národa“, „prascoch“, „rezaní a rúbaní po ich kotrbách“ alebo úsmevmi pri vulgárnom skandovaní spolustraníkov a voličov o prezidentke.
Ak má k zmiereniu dôjsť, slová o reflexii musia smerovať na všetky strany. A áno, mimoriadne dôležitý je v tom krok obete. Môžeme očakávať od človeka, ktorý prežil pokus o atentát, naozajstné zmierenie? Ján Pavol II. to dokázal. Robert Fico zatiaľ nie. Ani zmienkou sa Fico v príhovore nezmienil o vlastnej strane, krokoch či partneroch.
Na toto vystúpenie sa čakalo od momentu, keď bolo jasné, že Robert Fico je mimo ohrozenia života. Tento prejav mal možnosť určiť smerovanie krajiny. Mal možnosť zastaviť špirálu násilia. Nestane sa tak.
Robert Fico prehovoril. A nehovoril o zmierení.