Autor je sociológ
Prakticky ihneď po atentáte na Roberta Fica sa vo verejnom priestore vyrojili interpretácie zvažujúce, kto by tak – samozrejme, okrem Juraja C. – mohol mať útok v skutočnosti na svedomí.
Prekvapivo sa tak stalo nielen medzi obvyklými podozrivými v alternatívnych telegramových kanáloch, ktoré otvorili úvahy, či za to môže skôr Progresívne Slovensko, Daniel Lipšic alebo CIA. Aj v opozičnom tábore sa hneď niekoľkí začali pýtať (najmä keď sa objavilo prepojenie medzi útočníkom a Slovenskými brancami), či za tým nebude čosi viac.
Komentátor Peter Schutz píše, že hoci si „nedovolí vyvodzovať čokoľvek“, tak kto by chcel „začať s frontálnym útokom na tradičné médiá... a opozíciu“, ten „marketingovo prieraznejší deepfake (sic!) než atentát“ nevymyslí.
Iný verejný intelektuál v populárnej diskusii podotkol, že „Slovenskí branci boli v styku s GRU“, pričom „tu sa po tej línii vôbec nejde“. Vraj „všetko môže byť zložitejšie“.
Konšpiračné teoretizovanie v opozičnom tábore silnie natoľko, že naň začali upozorňovať viacerí novinári, ktorí ho prisudzujú komunikačným štandardom vlády. Nepochybne majú pravdu, keďže spôsob, akým je verejnosť informovaná o atentáte, zdravotnom stave Roberta Fica aj o perspektívach jeho návratu či politických následkoch (napríklad rekonštrukcii vlády) v prípade, že by návratu schopný nebol, je hlboko problematická.
To všetko spolu s očakávaním dobrého výsledku Smeru v európskych voľbách vyvoláva pocit neistoty, ktorý v nás podnecujú ochotu uvažovať, či to náhodou nebude celé trochu inak.
Záujem o konšpiračné teórie na Slovensku i vo svete v posledných rokoch dramaticky narástol. Ťažko sa diviť, keď sledujeme nástup politických hnutí, explicitne motivovaných okrem iného predstavami o sprisahaní bruselských byrokratov či amerického úradníckeho „deep state“, ale aj príbehy o chamtivých farmaceutických firmách, ktoré chcú zbohatnúť na „experimentálnom očkovaní“.
