Autorka je emeritná sudkyňa a bývalá členka Súdnej rady
Na stránke ministerstva spravodlivosti je informácia z 1. februára 2024 pod názvom Ministerstvo zverejnilo fakty o únose spravodlivosti. Táto informácia upozornila verejnosť na publikáciu Prehľad porušení princípov právneho štátu v rokoch 2020 – 2023, ktorou ministerstvo spolu s Úradom vlády vysvetľuje plánované zmeny v trestnej politike štátu. Minister spravodlivosti Boris Susko zdôraznil, že v publikácii nie sú žiadne hodnotiace úsudky, len fakty.
Po zverejnení publikácie sa začiatkom februára 2024 dvaja sudcovia Špecializovaného trestného súdu, ktorí sú v nej uvedení, obrátili na Súdnu radu so žiadosťou o prijatie stanoviska k jej obsahu a posúdenie, či vyjadrenia ministerstva spravodlivosti a Úradu vlády nezasahujú do nezávislého postavenia sudcov.
V jednom z týchto podnetov sudkyňa opísala konkrétne časti publikácie, v ktorých sa zamlčali podstatné fakty o jej rozhodnutiach, a vníma to ako zásah do jej profesijnej integrity.
Lovenie dôkazov
Na marcovom zasadnutí Súdnej rady jej členovia Lucia Berdisová a Andrej Majerník navrhli k obsahu publikácie prijať uznesenie, že niektoré výroky typu „Odposluchy dokazujú aj to, že existovali „určité dohody“ medzi prokurátormi ÚŠP a vybranými sudcami ŠTS“ či „Pri takomto verejnom, mediálnom a politickom tlaku bolo preto „výhodnejšie“ rozhodovať a konať tak, ako si prajú najhlasnejší kritici – médiá a politici“, neprípustne zasahujú do nezávislosti súdnej moci.
Znižujú jej rešpekt a dôveru a vytvárajú atmosféru priaznivú na personalizované útoky proti sudcom. Takéto výroky nespĺňajú štandardy legitímnej kritiky súdnej moci, osobitne zo strany orgánov verejnej moci.
O prijatí tohto uznesenia Súdna rada nehlasovala, pretože ešte pred hlasovaním o tomto návrhu odhlasovala iný návrh uznesenia, ktorý počas zasadnutia navrhla (v tom čase) členka Súdnej rady Marcela Kosová. Týmto uznesením Súdna rada zriadila „ad hoc komisiu“, ktorej úlohou bude overiť informácie obsiahnuté vo zverejnenej publikácii vo vzťahu k sudcom a justícii.
Inými slovami, komisia má vyšetriť, či výroky o sudcoch v publikácii vydanej orgánmi výkonnej moci (ktoré by v prípade potvrdenia boli trestnými činmi) sú naozaj pravdivé. Neobstáli námietky v diskusii k tomuto uzneseniu, že ak určité tvrdenia zverejní orgán verejnej moci a tvrdí, že ide o fakty, preberá v plnom rozsahu zodpovednosť za ich pravdivosť a všetky následky spojené s tým, ak sa pravdivosť tvrdení nepotvrdí.
A tak sa zo sudcov žiadajúcich ochranu pred zásahmi do ich nezávislosti stali podozrivé osoby, ktorých Súdna rada v súčasnosti vyšetruje spolu s ďalšími sudcami, ktorí sú v publikácii spomínaní. Túto paradoxnú situáciu možno pripodobniť k slovám fishing expedition – lovenie dôkazov.
Z obsahu publikácie vyplýva, že sa opiera hlavne o odposluchy policajtov NAKA, označovaných ako „čurillovci “. Odposluchy sú však predmetom ústavných sťažností dotknutých policajtov, ktoré v roku 2021 podal na Ústavný súd ich spoločný právny zástupca.
Ústavný súd dosiaľ o sťažnostiach nerozhodol, a tak nie je možné vyhodnotiť ani to, či odposluchy sú legitímne dôkazy, alebo porušujú ústavné práva sťažovateľov a sú neprípustné. Keby Ústavný súd dospel k tomu, že neprípustné sú, tvrdenia v publikácii orgánov verejnej moci nemajú skutkový základ. Rovnako ako zisťovanie Súdnej rady, či obsah odposluchov nezakladá podozrenie z trestných činov, resp. disciplinárnych previnení voči konkrétnym sudcom.
Prečo to Súdna rada robí?
Týždenník PLUS 7 dní v článku Dohody so sudcami okrem iného napísal, že doteraz nevedno, ako komisia Súdnej rady pristúpi k preverovaniu jednotlivých podozrení. Dostupné nahrávky totiž zachytávajú niekoľko miestností v režime 24 hodín, sedem dní v týždni, a len v prípade Jána Čurillu ide o 69 dní nahrávok, t. j. 1657 hodín.
Keby sa vynechali časti, keď bola kancelária prázdna, šlo by o 759 hodín nahrávok. A k tomu treba priradiť ďalšie odpočúvané kancelárie a jedno auto. Pri všetkej úcte k členom Súdnej rady, ktorí sú v zriadenej komisii, preveriť takýto rozsah dôkazného materiálu je práca pre celý vyšetrovací tím policajtov so všetkými kompetenciami a potrebným technickým vybavením a servisom, a nie pre päťčlennú komisiu Súdnej rady.
Prvé výsledky práce komisie mala jej predsedníčka Marcela Kosová oznámiť na májovom zasadnutí Súdnej rady. Zasadnutie k tomuto bodu však bolo s vylúčením verejnosti, takže zatiaľ nemá možnosť dozvedieť sa, akým spôsobom preverujú pravdivosť obsahu publikácie a aké sú čiastkové výsledky.
Natíska sa však otázka, prečo to Súdna rada vlastne robí? Prečo supluje orgány činné v trestnom konaní, resp. paralelne vyšetruje rovnaké podozrenia? Veď keby sa skutočne potvrdila existencia dohôd medzi prokurátormi a sudcami o trestnom stíhaní konkrétnych obvinených osôb alebo rozhodovanie sudcov podľa toho, čo sa pozdáva ako najlepšie médiám či politikom, išlo by nesporne o trestné činy zneužívania právomoci verejného činiteľa.
A, naopak, keby Súdna rada zistila, že tvrdenia o takýchto skutkoch v publikácii ministerstva spravodlivosti a Úradu vlády nie sú podložené a pravdivé, mala by byť vyvodená trestná zodpovednosť voči nim. Na preverovanie podozrení z trestných činov však Súdna rada nemá zákonnú kompetenciu.
Naozaj zvláštna komisia
A v hre je aj ďalšia zásadná skutočnosť. Ako sa môžu cítiť sudcovia pociťujúci vážne zásahy do ich profesionálnej integrity a dobrého mena zo strany najvyšších orgánov výkonnej moci po tom, ako sa obrátili na najvyšší orgán sudcovskej legitimity so žiadosťou o ochranu, a dozvedeli sa len to, že Súdna rada vyšetrí, či predsa len oni nespáchali trestné činy? Prípadne aspoň disciplinárne previnenia. Namiesto toho, aby si Súdna rada potrebné dôkazy vyžiadala od tých, ktorí sú za obsah publikácie a tvrdenia faktov zodpovední.
Nuž, aspoň za mňa, ide skutočne o zvláštnu komisiu Súdnej rady.
