Autor je podpredseda Progresívneho Slovenska a poslanec NR SR
Od atentátu na premiéra som sa stretol s desiatkami zahraničných politikov a diplomatov. Bez výnimky všetci boli úprimne vydesení a priali mu skoré uzdravenie. Je úplne jedno, či pred 15. májom boli fanúšikmi, alebo kritikmi tejto vládnej koalície. Atentát je taká hrozná a neprijateľná vec, že bežné rozdiely išli bokom.
Teraz rozmýšľam, ako asi vnímajú premiérove slová zo zverejneného videa. Robert Fico mal unikátnu príležitosť prerozprávať Európe a svetu svoje frustrácie a obavy. Mal sympatie každého normálneho človeka a šancu získať si ľudí pre svoje vnímanie diania na Slovensku či na Ukrajine, kde podľa neho Západ robí obrovské chyby.
Zahodil ju s vervou a gustom. Naši európski a západní partneri si vypočuli, bez štipky dôkazu alebo čo i len pokusu vysvetliť súvislosť, že sú v podstate spoluzodpovední za ten ohavný útok. Podľa Fica mal byť trestom za odlišný postoj k ruskej agresii.
Je zrejmé, že Robert Fico vedome hľadá konflikt so Západom. Buď sa naozaj vníma ako obeť globálnej konšpirácie, alebo podobne ako mnohí populisti vyrába slamených panákov, aby ich mohol potom víťazoslávne zraziť k zemi. Aby mohol kričať, že napríklad „zastavil bruselských 72 záchodov“.
Keď je Maďarsko tým lepším scenárom
Predseda vlády rozohral hru, ktorá sa v lepšom prípade skončí našou izoláciou v EÚ. V tom horšom odchodom z nej. Možno to znie paradoxne, ale Orbánovo Maďarsko je to lepšie z dvoch zlých scenárov.
Vláda v Budapešti potrebuje aj výhody členstva v EÚ, aj (z vnútropolitických príčin) konflikt s inštitúciami a samotnou ideou Únie. A tak ako postava z ľudových rozprávok, čo prišla aj na koni, aj peši, aj oblečená, aj nahá, aj Orbánovo Maďarsko je aj nie je v EÚ.
Ako jediná členská krajina má Maďarsko dlhodobo pozastavené peniaze z plánu obnovy. Viktor Orbán vie blokovať niektoré politiky EÚ, aj to väčšinou len dočasne. Jeho diplomati majú takmer nulovú schopnosť presadiť niečo pozitívne, niečo v záujme Budapešti.
Vládam s takou zlou reputáciou, ako je jeho, totiž skoro nikto nechce vyhovieť či ustúpiť. A v EÚ to funguje tak, že krajiny nedostanú to, čo si vysnívajú – a niekedy ani to, čo si „zaslúžia“ –, ale to, čo si vydobyjú a presadia. To v prípade Maďarska nie je veľa.
Sme v podstate na polceste k tomuto stavu. Smer má pozastavené členstvo v socialistickej politickej skupine Európskeho parlamentu. Poslankyne strany boli usadené ako nezaradené doslova v kúte rokovacej sály, medzi najradikálnejšími europoslancami, ktorých nechcú v žiadnej politickej skupine.
Ich pozmeňovacie návrhy k budúcim európskym zákonom bez podpory bývalých spriaznených strán nemajú šancu prejsť.
Keby aj prebiehala debata o témach dôležitých pre Slovensko a vláda Roberta Fica by mala jasnú predstavu, ktorú verziu návrhov chce v europarlamente presadiť, nemá veľmi ako a s kým.
Smer svojou politikou z nás už teraz urobil tak trochu občanov druhej kategórie. Bez vplyvu, aký by sme chceli a mali mať.
Ani britská vláda nechcela odísť
Aspoň sme však stále členmi EÚ. To by sme však už tiež nemali brať dlhodobo ako samozrejmosť. Hoci to, žiaľ, aj kolegovia zo spriaznených demokratických strán bagatelizujú, posledných pár mesiacov sa hýbeme po trajektórii, ktorá sa pre Veľkú Britániu skončila vypadnutím z EÚ.
Ani tamojšia vláda si nepriala odchod z Únie. Dokonca proti nemu aktívne a neúspešne pred osudným referendom v roku 2016 lobovala (zatiaľ čo europoslankyňa Smeru Katarína Roth Neveďalová v predvolebnej diskusii na Joj24 povedala, že by nemala problém podporiť referendum o vystúpení z EÚ „ako každé referendum“).
Hospodársku pohromu zvanú brexit si vláda Davida Camerona privodila sama neustálym kydaním na EÚ. Niekoľko rokov pred referendom som v Londýne pôsobil ako analytik a písal práve o európskych politikách. Vtedajšie každodenné vymedzovanie sa proti Únii, kopanie do „Bruselu“ a „nevolených úradníkov“ je ako cez kopirák podobné dnešnej rétorike Smeru, SNS a – na veľkú hanbu – najnovšie aj Hlasu.
Zodpovednosť bude mať súčasná vláda
Porovnania s brexitom sa v niečom rozchádzajú. Napríklad v tom, že pre britského premiéra – na rozdiel od slovenského – bol konflikt s Bruselom nástrojom, nie cieľom. Cameron chcel vyjednať nový zmluvný vzťah s EÚ, a tak umlčať hlasy volajúce po úplnom odchode z Únie.
V tom podstatnom sa však naše príbehy prekrývajú. Ukazuje sa, že dovtedy sa chodí s džbánom po vodu, až sa rozbije. Keď niekoľko rokov systematicky znevažujete hodnoty Únie, jej hlavné osobnosti a inštitúcie, otočíte ľudí proti nej. Nech je nám varovaním tých 47 percent voličov Smeru, ktorí by dnes podporili vystúpenie z EÚ.
Keď vláda v Londýne oznámila referendum, ešte stále si verila. „Chcem, aby sa EÚ darilo a aby sme ostali v nej,“ vyhlásil premiér Cameron. V tom momente však bola už studňa verejnej diskusie o Únii natoľko otrávená, že bolo neskoro.
Nepochybujem o úprimnosti Roberta Fica a tejto vlády, že chcú ostať v EÚ. Keby som si mal tipnúť, tak sa vidia viac ako Maďarsko než Veľká Británia. To však nemusí nič znamenať.
Keby sa SNS či Republika rozhodli pred ďalšími voľbami ísť cestou referenda o EÚ a nazbierali by dosť podpisov, referendum bude, či si to Smer praje, alebo nie. A vôbec nemusí dopadnúť dobre.
Keby bol výsledok pre Slovensko zlý, bude to zodpovednosťou súčasnej vlády bez ohľadu na to, či si jej lídri prajú odchod z Únie.
