Autor je politológ
Do prezidentskej kampane vstúpil v čase, keď to už skoro nikoho nezaujímalo. Verejnosť, ktorá na konci roka 2023 protestovala proti návrhom vlády Roberta Fica oslabujúcim demokraciu, ho spolu s opozíciou vinila zo zodpovednosti za tieto zmeny a odmietala. Proti jeho kandidatúre sa opakovane vyjadroval koaličný partner (a protikandidát) Andrej Danko. Z jeho kandidatúry nebol nadšený ani premiér Fico.
Peter Pellegrini, nechcený kandidát na prezidenta, sa však stal prezidentom.
Pellegrini prezidentom? Nezmysel
Koniec leta 2020, po prvej vlne pandémie covid-19, bol obdobím istého uvoľnenia. Viacerí si užívali teplo a verili, že „dobre bude“. Vládna koalícia chaosu a konfliktov Sulíka s Matovičom si dala záväzok upokojiť sa. Peter Pellegrini zakladal stranu a sľuboval, že to bude hlas „suverénnej politiky na všetky štyri strany“. A hlavne bez Fica.
Hotoval sa byť lídrom opozície a po voľbách opäť premiérom. Viezol sa na vlne spoločenskej požiadavky po dôveryhodnom lídrovi. Inom, akými boli Fico s Matovičom. Prevzal bonitné aktíva, na ktorých stáli minulé úspechy Smeru, a dúfal, že na zvyšok sa zabudne. Veril, že na to má. Veril v návrat na Úrad vlády.
Prezidentka Čaputová bola na vrchole dôveryhodnosti. A hoci bol jej najväčším konkurentom práve Pellegrini, jeho potenciálna kandidatúra na prezidenta bola nepredstaviteľná. A nielen preto, že sa očakávalo, že prezidentka sa bude znovu uchádzať o mandát.
Čas plynul, odhodlanie prezidentky oslabovalo. Kombinácia nevyberaných osobných útokov a vyhorenia si vyžiadali svoju „daň“. Jej politické rozhodnutie „otvorilo dvere“ novým kandidátkam a kandidátom.
Meno Petra Pellegriniho rezonovalo medzi možnými kandidátmi, on sám hovoril, že spojenie „prezident Pellegrini“ je nezmysel. Veď je ešte mladý a chystá sa vyhrať parlamentné voľby.
Načo nám je prezident Pellegrini?
Lenže politika je umenie (ne)možného. A po ďalšej Pellegriniho porážke v parlamentných voľbách (prvú mu spôsobil Matovič v roku 2020), po neúspešnej hre na „drahú nevestu“, ktorá mala túžbu stať sa premiérom, sa „uspokojil“ s postom predsedu parlamentu.
Opäť sa povrávalo, že by mal kandidovať na prezidenta. On sa však cez tieto špekulácie úspešne „premlčiaval“. Zdalo sa, že naozaj nik nepotrebuje „prezidenta“ Pellegriniho.
Realita povolebného obdobia, keď sa odkrývali kontúry budúcnosti Petra Pellegriniho, ukázala, že to s prezidentskou kandidatúrou myslí vážne. Keď už nemôže byť predsedom vlády, bude aspoň prezidentom „všetkých občanov“. Určite niečo, čo mu imponovalo.
Isto lepšie, ako byť opäť iba „vazalom“ Roberta Fica. Poskokom, za ktorého ho považovali v koalícii (v Smere) aj v opozícii. Pochopiteľne, uprednostnil radšej honor funkcie, hoci bez reálnej politickej moci. Lepšie, ako by sa mal vrátiť do minulosti.
