Autorka je režisérka
Slovenský prezident počas inaugurácie sľubuje, že bude dbať o blaho národa, národnostných menšín a etnických skupín a že svoje povinnosti bude vykonávať v záujme občanov, zachovávať a obhajovať ústavu a ostatné zákony. Sľubuje to na svoju česť a svedomie.
Svedomie je však hlboko individuálna vnútorná inštancia, ktorá je úzko previazaná so schopnosťou sebareflexie, a česť je definovaná ako vzťah jednotlivca k sebe samému. Prezident teda prisahá na niečo, o čom jestvuje iba predpoklad, že niečím takým disponuje.
„Aké má kto mravy, takú robí politiku,“ ponúka sa citovať prvého československého prezidenta.
Po Andrejovi Kiskovi, ktorý bol občianskym kandidátom, a po Zuzane Čaputovej, ktorá prišla do vysokej politiky z tretieho sektora, sa stáva prezidentom kariérny politik, ktorý sa od mladosti pohyboval po chodbách vládnych budov, prepletal sa medzi autami s majákmi a ochrankármi, ktorý z prvého radu videl na prsty tým, pre ktorých boli bezohľadné zákulisné hry, tajné dohody, kompromisy a vyjednávanie v mene mocenských záujmov každodenným chlebom. Videl, ako sa delí moc, ako sa nadobúda, odovzdáva, stráca, ako moc deformuje.
Dva roky pred päťdesiatkou sa mu prihodil kariérny everest, vyššie niet kam vystúpiť. A na vrchole býva človek spravidla osamelý. Dobrou správou je, že samota býva považovaná za najúčinnejší prostriedok psychohygieny. Je preto reálnou možnosťou, že nový prezident a jeho funkcia splynú v miere, ako sa to stalo napríklad Michalovi Kováčovi, keď začal Mečiarovu politiku čítať s porozumením, keď sa v tej príšernej politickej osamelosti musel z okna dívať na Flašíkove hodiny, čo mu pred palácom odmeriavali čas.
