Autor je bývalý poslanec NR SR, expredseda strany Spolu, pôsobí ako vedecký koordinátor Európskej siete expertov na ekonómiu vzdelávania, hosťuje na Sciences Po
Minulý týždeň sa roztrhlo vrece s niečím výnimočným – verejnými poďakovaniami za výkon funkcie. Pri príležitosti odchodu z funkcie vyjadrovali stovky, možno aj tisíce ľudí na sociálnych sieťach vďačnosť Zuzane Čaputovej za to, ako vykonávala prezidentský úrad.
Sčasti išlo o organizovanú politickú komunikáciu, no drvivá väčšina ďakujúcich boli voliči, ktorí jednoducho cítili potrebu rozlúčiť sa s hlavou štátu pekným gestom.
Na Slovensku som sa zatiaľ s takýmto spontánnym prejavom nestretol, a tak sa natíska otázka: prečo je to taká výnimočná udalosť?
Odchádzajú, až keď musia
Asi najlepšie vysvetlenie poskytol bývalý britský politik Enoch Powell, keď pred polstoročím povedal: „Každá politická kariéra, ak ju v správnom okamihu nepreruší náhoda, sa končí až neúspechom, pretože taká je povaha politiky a spoločnosti.“
Inými slovami, politici väčšinou odchádzajú, až keď musia, lebo ich už ľudia nechcú. A kto by im v takej chvíli ďakoval? Z tohto hľadiska si Zuzana Čaputová sama vytvorila správny okamih, keď sa napriek solídnym preferenciám rozhodla nekandidovať.
