Pred zhruba piatimi rokmi som ulice Bratislavy brázdila s dvojkočíkom. Bola som na materskej s dvoma malými deťmi.
Kočík, ktorý odvezie obe deti naraz, je skvelá vec, no začala som vďaka nemu intenzívne vnímať, koľko je všade prekážok. Niekde je pouličná lampa v strede chodníka alebo základy lešenia, inde rozbitý asfalt a pohyb mi neustále komplikovali aj vysoké obrubníky - trepať kočík každých pár metrov dole na cestu a potom zas hore bol celkom výkon.
Boli to navyše aj tie temné časy, keď ešte mohli na chodníkoch parkovať autá. Dvojkočík má na šírku 75 centimetrov a podľa vtedy platných pravidiel mali majitelia áut nechávať chodkyniam a chodcom dvakrát taký odstup – čiže teoreticky tu nemal byť problém.
Ale bol. Vodiči na odstup kašľali a pre zle zaparkované autá som po mnohých úsekoch chodníka nevedela prejsť.
Bežne sa mi stávalo, že som z úzkeho miesta musela vycúvať, vrátiť sa pár desiatok metrov späť a ísť na opačnú stranu cesty. Niekedy som musela zísť na cestu a utekať pozdĺž zaparkovaných áut – iná možnosť nebola. Striehla som vždy na moment, keď bude cesta prázdna, ale neraz na nás začal počas tohto behu aj ktosi trúbiť.
(zdroj: Barbora Mareková)Jazda na vozíku je len pre silné povahy
Deti rastú, takže už ich nevozím, no pri nedávnom nahrávaní Ľudskosti som mala celkom slušné déjà vu.
Do podcastu som si pozvala predsedníčku Organizácie muskulárnych dystrofikov Andreu Madunovú na rozhovor o jej živote s týmto ochorením, ktoré ju obralo o možnosť sa samostatne hýbať. Andrea žije veľmi aktívny život - vedie organizáciu, chodí na rôzne rokovania a vystupuje v médiách. Má tiež dve deti, ktoré vychováva spolu s manželom.
Pohybuje sa na elektrickom vozíku, ktorý ovláda páčkou na opierke ruky, takže do nášho štúdia sa potrebovala dostať bezbariérovým spôsobom. Hlavný vchod sme využiť nemohli kvôli schodom, ale podľa inštrukcií správcu budovy sa dnu malo dať prejsť z bočného vchodu.
Pred nahrávaním som ju privítala radšej vonku na ulici, aby som sa uistila, že sa v pohode dostane dnu. A tu sa to začalo.
Chodník, ktorý viedol k bezbariérovému vchodu, bol rozbitý. Asfalt zodvihli korene stromu rokmi svojho rastu, čím vznikla masívna prekážka, ktorú Andrea nemala ako zdolať. Musela sa vrátiť na začiatok chodníka, kde je šikmý zjazd na cestu a potom si to strihnúť pomedzi autá.
„Stáva sa to často,“ povedala mi.
Tentoraz boli vodiči trpezliví a nikto netrúbil. Sprevádzajúc Andreu som však mala niekoľko sto metrov guču v krku, kvôli vlastným zážitkom.
