Milé čitateľky, milí čitatelia,
hoci sme malá krajina, naša novinárska skúsenosť je relevantná aj za hranicami Slovenska. Aj preto, že sloboda tlače v Európe sa meria úrovňou slobody novinárov v najviac obmedzovanej krajine. Dnes ňou Slovensko ešte nie je, ale celá medzinárodná novinárska komunita sa o osud slobody tlače na Slovensku obáva.
Preto som hovorila vo svojom otváracom prejave na odovzdávaní medzinárodných cien za novinársku výnimočnosť, European Press Prize, o Slovensku. O nenávisti, ktorá nás dostala k tragédiám, ktoré budú ovplyvňovať novinárov ešte dlhé roky.
Rada by som sa s vami o môj prejav podelila. Nájdete ho aj na stránke European Press Prize:
Milí priatelia excelentnej žurnalistiky,
stretli sme sa tu, aby sme oslávili silu novinárstva vo všetkých jej formách. Najprv by som však chcela hovoriť o nenávisti. O nenávisti, ktorá je denne namierená proti novinárom a my ju absorbujeme, akoby bola súčasťou našej pracovnej náplne.
Po vražde môjho kolegu Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny som verila, že politici pochopili, že slovné útoky proti novinárom sa môžu zmeniť na strelu, ktorá prenikne do našich tiel.
O šesť rokov neskôr je vo verejnom priestore viac verbálnej agresie ako pred vraždou novinára. Hovorím o Slovensku, ale nenávisť sa stala formou boja proti novinárom v mnohých ďalších krajinách.
„Dúfam, že ľudia ako ty budú zastrelení, obesení alebo aspoň vyhostení zo Slovenska, ty židovsko-boľševická prostitútka. Budú veľké oslavy, ale ty ich neuvidíš, pretože budeš mŕtva. Mali by sme ťa radšej upáliť, lebo nie si hodná guľky.“
Niektorí politici si mysleli, že nenávisť je ako cvičený bojový pes, ktorého vypustia do spoločnosti, ukážu na akéhokoľvek nepriateľa, ktorého si zvolia. Pes potom zaútočí. Ale mýlia sa. Ak je nenávisť už raz vypustená do spoločnosti, nemôže byť kontrolovaná.
Jeden z najchránenejších mužov na Slovensku, premiér Robert Fico, bol nedávno štyrikrát postrelený. Našťastie atentát prežil. Šéfredaktori všetkých významných médií tento čin odsúdili.
Politici pri moci okamžite spustili útoky. Povedali, že novinári by sa mali Ficovi ospravedlniť za kritické články naznačujúce, že jeho vláda bola skorumpovaná, že jeho nominanti zneužívali moc. Požadovali ospravedlnenia za investigatívne články založené na overených zdrojoch a faktoch, lebo ich považovali za útok.
Vo svojom prvom verejnom prejave po tragédii Fico naznačil, že novinári sú súčasťou osi zla, ktorá ovplyvnila útočníka, aby spáchal tento strašný čin.
Zdá sa, že nielen na Slovensku, ale aj v mnohých iných krajinách musíme znovu vysvetľovať verejnosti, ako sa odhaľovanie zneužívania moci, konfliktov záujmov, rodinkárstva, podvodov alebo korupcie líši od šírenia nenávisti.
Musíme vysvetľovať rozdiel medzi dezinformačnými stránkami a skutočnou investigatívnou a dátovou žurnalistikou, ktorú vykonávajú médiá s transparentným vlastníctvom.
„Špinavé protislovenské prostitútky, svine Sorosa. Ty a tvoja americká šľapka prezidentka vyzeráte ako dve mangalice, čoskoro pôjdete na bitúnok. Dúfam, že ťa rakovina zožerie zaživa.“
Odkedy politici zlegitimizovali nenávisť voči novinárom, bežní ľudia sa cítia oprávnení posielať nám podobné urážky. Denne.
Populisti a autokrati často tvrdia, že slobodné médiá nespravodlivo vstupujú do politického boja. Tvrdia, že novinári by mali výlučne len informovať o aktivitách vlády, ale za žiadnych okolností ju nekontrolovať. Ak chcú kontrolovať moc, mali by sa uchádzať o dôveru občanov vo voľbách. Lenže médiá sa uchádzajú o dôveru čitateľa denne so svojimi článkami.
Keďže nezávislé médiá sa nestotožnili s novou definíciou svojej úlohy ako stojanov pre mikrofón, populisti a autokrati začali využívať a legitimizovať dezinformačné stránky, kanály s nejasným vlastníckym pozadím a propagandistov bez novinárskeho zázemia.
Dezinformátori ich nedostávajú do nepríjemných situácií kladením kritických otázok. Ochotne šíria staré konšpiračné teórie v novom mejkape, pracujú s názormi namiesto faktov. Najvážnejší dôsledok ich pôsobenia je, že fatálne deformujú vzťah spoločnosti k pravde.
Navyše nerobia žurnalistiku, ktorá by slúžila verejnému záujmu. Vôbec nerobia žurnalistiku.
Želám si, aby tí, ktorí dôverujú dezinformačným kanálom, jedného dňa pochopili, že slobodné médiá im slúžia, aj keď s ich obsahom hlboko nesúhlasia. Slúžia im bez ohľadu na ich politické preferencie.
Keby nebolo vynikajúcich novinárov, nikdy by sme sa nedozvedeli, ako priatelia Vladimira Putina chránia svoje majetky pred sankciami EÚ. Mnoho ľudí v Maďarsku by sa nikdy nedozvedelo, akým vážnym problémom v ich krajine je šírenie nemocničných infekcií a koľko ľudí zomiera len preto, že vláda tento problém bagatelizuje a popiera.
Netušili sme, ako môže byť boj proti detskej pornografii zneužitý na neoprávnené masové online sledovanie v celej Európe. Bez vynikajúcej práce mojich kolegov by niektorí lekári mohli pokračovať v sexuálnom zneužívaní svojich pacientov bez pozornosti verejnosti.
Vďaka kolegom novinárom sme sa dozvedeli, ako ťažba ropy v Iraku oberá miestnych obyvateľov o pitnú vodu – ťažba ropy, ktorú Európania potrebujú a používajú.
Len výnimočná žurnalistika vás vezme do Bachmutu alebo Mariupoľa tak, aby ste dokázali vnímať, ako ľudia prežívajú nepredstaviteľné hrôzy na miestach, kde vojna roztrhala ich životy na kusy, ale oni ich denne musia pozbierať a pokúsiť sa o život.
Môžu sa chlapci zotaviť z dlhých rokov sexuálneho zneužívania? Existuje nejaká pomoc pre zraneného vojaka z Ukrajiny, ktorý nespal 45 dní? Ako sme sa stali ľahostajnými k staršej generácii a ponižovaniu, ktoré zažívajú na miestach, kde by mali ľudia umierať s dôstojnosťou?
Niektorí autori týchto príbehov sú dnes večer tu s nami.
Žiadny propagandista, žiadna dezinformačná stránka alebo bloger platený Putinom nás nezavedie na tieto miesta, kde musíme spájať našu ľudskosť s novinárskou zručnosťou, empatiou a schopnosťou dať hlas tým, ktorí ho nemajú.
Novinári sú často obviňovaní z poklesu dôvery ľudí v médiá a šírenia dezinformácií a falošných správ. Dezinformácie, kybernetická vojna a továrne na falošné správy však neprosperujú preto, že novinári z nezávislých médií odvádzajú podpriemernú prácu. Prosperujú, lebo niektoré vlády sú najväčšími šíriteľmi dezinformácií a nenávisti. Niektoré útoky na novinárov sú v skutočnosti štátom sponzorované online nenávistné kampane.
Nevyhýbame sa sebareflexii. Robíme chyby. Pravdepodobne každý deň v každej redakcii. No tieto naše chyby sa neobjavujú preto, že máme príliš veľa slobody, a nijako nedávajú právo na politické zásahy. Nenávisť nie je dôsledkom našej novinárskej práce. Je to technika mocných, aby nám zabránili v našej práci.
Veľa z tej nenávisti, o ktorej hovorím, je namierená na novinárky, degradujúc ich na sexuálne objekty. Útočia na ich dôveryhodnosť a zasahujú ich na citlivých miestach.
Niekedy, keď sa posťažujem svojim kolegom mužom na vulgárne a agresívne správy, ktoré dostávam, povedia, že je im to ľúto, a myslia si, že vedia, o čom hovorím. Potom, keď im dám prečítať nenávistné odkazy, sú zhrození.
Mnohé novinárky na Slovensku, v Maďarsku, ale aj v mnohých ďalších krajinách sa po takýchto útokoch stiahli z verejného života. Jedným z dôvodov, prečo sa slovenská prezidentka Zuzana Čaputová nerozhodla kandidovať na znovuzvolenie, boli nenávistné správy, ktoré dostávala ona a jej rodina. V Maďarsku ženy miznú z vrcholového manažmentu zostávajúcich slobodných médií.
Prosím, nehovorte novinárkam, že mediálne prostredie sa stalo drsnejším a že tie, ktoré to nezvládajú, by sa mali zachrániť tým, že odídu.
Maďarský premiér nemusí osobne útočiť na novinárov. Vybudoval celú propagandistickú mediálnu ríšu, ktorá túto špinavú prácu robí zaňho. Orbán vytvoril z ovládania médií svoj hlavný politický exportný produkt, ktorý jeho kolegovia na Slovensku dychtivo kupujú.
Práve teraz sú pod enormným tlakom verejnoprávna televízia a rozhlas, ale aj najväčšia súkromná televízia. Ak novinári na spravodajskom oddelení súkromne vlastnenej Markízy stratia svoj boj za redakčnú nezávislosť, bude to mať veľmi vážne dôsledky na slobodu tlače na Slovensku.
Chcem poďakovať našim českým kolegom a medzinárodnému spoločenstvu za to, že vyjadrili solidaritu s našimi kolegami v Markíze.
Samozrejme, v porovnaní s našimi kolegami, ktorí pracujú vo vojnou zmietaných regiónoch a riskujú svoj život pri rozprávaní príbehov, sme privilegovaní.
Nie sme bezmocní. Existuje mnoho zdrojov nádeje. Napríklad momenty ako tento večer, keď oslavujeme najlepšie práce našej profesie. Príbehy, ktoré menia osudy.
Napriek všetkým politickým snahám o redefinovanie a oslabenie podstaty žurnalistiky Európska novinárska cena ostáva strážcom novinárskych štandardov, čím zabezpečuje, že o päť alebo dokonca o desať rokov budú mať generácie novinárov referenčné body.
Vaše príbehy. To sú zlaté štandardy žurnalistiky.
Pôvodne som plánovala uzavrieť svoj prejav výberom urážok, ktoré som nedávno dostala. Rozhodla som sa však namiesto toho citovať môjho priateľa Carlosa Dadu, oceneného novinára a zakladateľa El Faro, ktorého život bol v ohrození v Salvádore a dnes pracuje z exilu.
Keď sme sa naposledy stretli v Sarajeve, opýtala som sa ho, aké by bolo jeho posolstvo pre jeho kolegov na Slovensku. Myslím si však, že toto posolstvo je pre nás všetkých.
„Vyhrážajú sa vám a útočia na vás, pretože vynikáte vo svojej práci. Je frustrujúce vidieť, ako sa najhoršie a najklamlivejšie politické naratívy stávajú takými silnými. Osobne som bol frustrovaný, pretože sa zdá, že naše úsilie nemá žiadny dosah.
Ale rád čítam veľa histórie a čerpám ponaučenia z toho, čo čítam. Každá historická kapitola má svoj koniec, a keď sa uzavrie, ľudia sa obzerajú späť a snažia sa pochopiť, čo sa stalo. Často sa spoliehajú na vašu prácu, aby to urobili. Nebude nič iné, čo by pomohlo budúcim generáciám pochopiť, čo sa stalo, len naše príbehy. Preto v týchto ťažkých časoch musíme byť dôslednejší, intelektuálne jasní a morálne silní.
Máme privilégium písať kapitoly histórie našich krajín a sveta. Je to naozaj privilégium. Preto je vaša práca taká dôležitá. Napriek tomu sa to vo vašich každodenných rutinách nemusí zdať tak. Viem, občas máte pocit, že obetujete veľa a málo sa z toho vracia. Ale to nie je realita. Píšete históriu.“
