Autorka je režisérka
Významný slovenský etnograf Pavol Socháň napísal pred sto rokmi štúdiu Svätojánske ohne na Slovensku. Venoval sa v nej podrobnému opisu slávenia predkresťanského sviatku letného slnovratu, ktoré sa za jeho čias ešte hromadne vyskytovalo.
Dva týždne pred svätým Jánom sa zídu dievčatá, opisoval Socháň. „Pritom posadajú si na zem do radu alebo do polkruhu a v pesničkách oženia všetkých mládencov...“ Koho oženíme? Jána Ďurišovie. Kohože mu dáme? Zuzku Gajdošovie.
Brezové metly, horiace slamené kolesá, vatry, mladosť, kytice uvité z deviatich bylín alebo vysušené a postlané pod hlavou vydajachtivých pätnásťročných dievčat, to je azda najdivšia časť nášho kultúrneho dedičstva.
Pred Jánom bývalo v masarykovskom Československu nepochybne veselo. Na vrchoch sa rozhoreli ohne a mládež ich preskakovala. Všetko, čo bolo v ľuďoch divé, nezmieriteľné a nepoddajné, sa v tú noc odtrhlo z reťaze.
Mládež celý rok spútavaná kostolnou morálkou zapálila prútené metly a s týmito fakľami nad hlavou sa na rozkvitnutých lúkach modlila za leto, za lásku, za sexualitu, ktorej násťroční nevedeli a nemohli prísť na meno.
Dúfali v tajomstvo, prekvapenie, vášeň a hriech. Aby ich postihol, aby sa im prihodil, aspoň teraz, kým opäť svitne ráno a oni vstanú, aby obriadili dobytok a hydinu, aby rozdúchali oheň, namútili maslo, uvarili riedku jačmennú kašu, predtým, než sa s kosami a tvrdými upracovanými rukami vydajú žať alebo prať, drieť do úmoru, drieť, až kým neumrú.
Ohne planú a „stárež vyjde si na pokraj dediny a sa díva na túto obradnú zábavu svojej mladi“. Dievčatá si potom ustelú pod šírym nebom a čo sa im tej noci prisní, to sa vraj splní. Významnej množine z nich sa podľa všetkého prisnil chudobný sedliak s tuberkulózou, ktorý ju po piatich trúnkoch zmlátil a po rýchlom párení zadrichmal zvaliac sa horeznak na slamník.
Ak sa tej noci prihodilo čokoľvek, ranná rosa mala moc zmyť to a zahojiť. Potoky spôsobovali krásu, svetielkujúce mušky ukazovali zbojnícke poklady. Dávni ľudia verili na mágiu, nevysvetliteľnú, ale skutočnú. Byliny natrhané tej noci mohli odplašiť zlo a privolať víly alebo zázrak, ktorý by zvrátil kolobeh osudu, vojnu, čokoľvek, čo vnímali ako nešťastie.
Je slnovrat, nech už si o tom myslíme čokoľvek. Aktívnejší starostovia nakládli drevo a ochotníci nacvičili program. Obecné rozhlasy naprieč folklór milujúcou vlasťou oznamujú pekné kultúrne podujatie.
A nad tým všetkým sa ako neviditeľná, ale neodškriepiteľná vrstva vznáša nádej, detinská a sladká, že niečo na tej noci bude, že naši predkovia vynárajúci sa z polosna na hranici tmy a tlejúcej pahreby naozaj poznali fungovanie čohosi, čo my práve teraz potrebujeme ako soľ.
Svätojánsky zázrak, nech už má akúkoľvek podobu, hlavne nech od nás odvráti toto nešťastie.
