Keď ma nedávno dusilo v privátnom prostredí od smiechu, otvorilo to tému, či je smiech vôbec zdravý. Veď pľúca sa musia cítiť podobne ako pri kašli, čo sú salvy a explózie. Smiech je naozaj zdravý, len akýsi typ toxického chichotania vraj nie.
Tak teda jediný úžitok z pyšných majiteľov mentálnej subnormy, ktorí dnes ovládajú väčšinu verejného priestoru, ešte stále máme.
Totiž, Martina Skicé Šimkovičová bola na regate. Presne v momente, keď mala vytrúsiť v parlamente zákon na likvidáciu niektorých mediálnych služieb a Che Guevarov nástupca na zemi ju šiel hľadať, sa ukázalo, že Chorvátsko je príťažlivejšie a RTVS sa bude ničiť inokedy.
Po návrate poskytla rozhovor jednému priateľskému médiu a pán Bielik mal dokonca ľahkú tendenciu ju i pokarhať: veď ľudia normálne chodia do práce a ako sa majú na takéto čosi pozerať? Pani ministerka sa pokúsila tvrdiť voľačo ako (to len nesmelo skúšam uhádnuť obsah): o jej dovolenke sa vedelo, len tá informácia Ľubošovi Blahovi nedorazila. A teraz pozor, čo riekla následne: „Je to kolektívna vina.“
Skutočne neviem, čo sme komu urobili.
Ministerka chcela asi povedať, že za túto galibu môže väčší počet ľudí, povedala však toto: na vine je iba ona, ale zodpovednosť sa pripíše kolektívu. Inak, kolektívna vina je v demokracii nemysliteľný princíp, ale z toho už asi v našej situácii netreba mať obavy.
Zostaňme však ešte chvíľu pri debiloch.
Používanie slovenského jazyka vo verejnom prejave sa už neuveriteľne zvrhlo. Debila sme škrtli netušiaci, že už o chvíľu príde zaujímavý záver českého ústavného súdu.
Zhovárali sme sa výlučne o vkuse, ale k problematike sa dá priblížiť aj z hľadiska ústavou zaručenej slobody prejavu a ešte zbližša je reč o možnostiach novinárov komentovať a karikovať politikov. Tu treba zasa raz zopakovať jednu skutočnosť. Keď si niekto pýta „objektívny komentár“, nepôsobí úplne informovane, lebo takýto kúsok je z podstaty veci subjektívny. Je to názor náležiaci subjektu.
Karikatúra je takisto názor a karikovať možno aj verbálne. Spravil to pred vyše desiatimi rokmi časopis Reflex, keď Tomia Okamuru nazval Pitomiom.
Tak ako niekomu sa to videlo vtipné a priliehavé, mne zasa lacné a slabé. Český ústavný súd však neposudzoval mieru vkusu, ale právo média titulovať takto politika, ktorý si síce sám neberie servítku, keď niekoho okopáva, pre seba však žiada dokonca právnu ochranu pred takýmito označeniami.
Cesta k verdiktu bola dlhá a kľukatá, ale sloboda prejavu, to jest aj sloboda používať verejne označenia hanlivé a preháňajúce, vyhrala. Jedna z línií uvažovania je jasná a zaujímavá aj pre nás: keď si tento typ ochrany pýtajú najmocnejší, netreba signalizovať, že práve oni majú na ňu akýsi samozrejmý nárok.
