Autor je doktorand na Trinity College v Dubline. Pracoval v Inštitúte finančnej politiky a v Kancelárii prezidenta SR
Dianie z uplynulých dní len potvrdzuje, že úvahy o zmene volebného systému patria medzi obľúbené kratochvíle nielen slovenskej politiky, ale aj jej intelektuálneho podhubia. Výnimkou nie je ani nastupujúci prezident Peter Pellegrini, ktorý už pred dvoma rokmi skonštatoval, že dozrel čas na zmenu volebného systému. Podobnými úvahami sa ešte nedávno zaoberali aj bývalí prezidenti Andrej Kiska či Rudolf Schuster.
Uvažujme nad rozšírením volebného práva
K hlasným zástupcom zmeny volebného systému patrí aj Marián Leško či politológ Samuel Abrahám . Leško vidí v jednom volebnom obvode, zavedenom Vladimírom Mečiarom, prvotný hriech slovenskej politiky. Spolu s Abrahámom si myslia, že oslabenie pomerného prvku v našom systéme a zavedenie viacerých obvodov posilní legitimitu zvolených poslancov, spevní puto medzi voličmi a ich zástupcami, privedie do politiky výrazné regionálne osobnosti a oslabí extrémistické prúdy.
Pomerný a jednoobvodový volebný systém možno kritizovať, no zároveň je užitočné spomenúť aj jeho výhody. Takýto volebný systém je jednoduchý a prehľadný. Neumožňuje taktizovanie ako viacobvodové systémy. Jeho sila pramení z faktu, že hlas odovzdaný v Ubli má rovnakú váhu ako hlas z Bratislavy.
Skúsenosti z Česka, zo štátu s odlišným volebným systémom, ukazujú, že viacobvodový volebný systém neprináša výsledky, v ktoré verí Leško či Abrahám. Český systém nevygeneroval žiadne výrazné regionálne osobnosti. Navyše výrazne krivdí menším stranám s geograficky nerovnomernou podporou, keďže ich popularita nie je zrkadlená v počte zvolených poslancov.
Zmyslom tohto článku nie je vymenúvať prednosti súčasného volebného systému a poukazovať na problémy jeho alternatív. Výbornú prácu v tejto oblasti už pred pár rokmi vykonal Pavol Hardoš. Zmyslom je ukázať, že vzhľadom na kontext, v ktorom sa nachádzame, je otázka, kto bude voliť, oveľa zaujímavejšia ako otázka, ako budeme voliť.
