Autor je holandský spisovateľ, žije v USA.
Prečo toľkých mladých ľudí priťahuje politika krajnej pravice? Prieskumy ukazujú, že Národné združenie Marine Le Penovej podporuje 36 percent Francúzov vo veku 18 až 24 rokov a približne 31 percent mladých v Holandsku podporuje Geerta Wildersa a jeho nacionalistickú, protiimigračnú Stranu za slobodu.
Podobne v Spojených štátoch nedávny prieskum zistil, že 26 percent Američanov vo veku 18 až 29 rokov uprednostňuje bývalého prezidenta Donalda Trumpa pred úradujúcim prezidentom Joeom Bidenom.
Tieto čísla síce neodrážajú názory väčšiny mladých ľudí. Ale napriek tomu sú zarážajúce a do istej miery protichodné s tým, čo by sme očakávali. Veď prinajmenšom štyri desaťročia od skončenia druhej svetovej vojny bola mladosť synonymom pre ľavicové postoje, túžbu zmeniť svet k lepšiemu a boj za otvorenú, rozmanitú a rovnostársku spoločnosť, kde fašizmus nemôže nikdy znovu povstať.
Extrémna pravica bola, naopak, spájaná s neupravenými staršími mužmi, z ktorých išiel zatuchnutý pach hnedých alebo čiernych košieľ, ktoré možno predtým nosili.
Meniť sa to začalo v 90. rokoch. Mnoho starých extrémistov vtedy už bolo mŕtvych a strany mierne naľavo od stredu strácali svoj mladícky idealizmus. Sovietsky zväz prehral studenú vojnu a s tým mohla vyprchať aj časť nadšenia pre kolektívne zlepšenia.
Populisti vyplnili politické vákuum
Konzervatívne aj stredoľavicové strany sa zároveň dostali pod vplyv neoliberalizmu. Bol to Peter Mandelson, hovorca britskej Labouristickej strany vtedajšieho premiéra Tonyho Blaira, ktorý v roku 1998 povedal slávne slová o tom, že bude celkom pokojný, keď ľudia obscénne zbohatnú, pokiaľ budú platiť dane.
Mandelsonove slová, ktoré neskôr oľutoval, odrážali širšiu politickú zmenu. Stredoľavicové strany sa čoraz viac spájali s mestskými elitami, ktoré profitovali z globalizovanej ekonomiky, v ktorej prisťahovalci boli lacnou pracovnou silou a dobre vzdelaní kozmopoliti mohli hľadať finančný zisk alebo intelektuálnu stimuláciu, kdekoľvek si želali.
Týmto elitám sa ako „ľuďom odnikadiaľ“ posmievajú tí, ktorí sa cítia globalizáciou ignorovaní, opovrhovaní a zanechaní svojmu osudu.
Mnoho z týchto nespokojných voličov predtým podporovalo ľavicové strany s historickými väzbami na odborové hnutie - ako sú v Spojenom kráľovstve Labouristická strana a v Spojených štátoch Demokratická strana. Zrazu sa však cítili vylúčení aj konzervatívcami zameranými na biznis, aj stredoľavicovými stranami premenenými neoliberalizmom.
Politické vákuum, ktoré takto vzniklo, sa poponáhľala vyplniť nová generácia pravicových populistov. Sľúbili, že budú bojovať za znevýhodnených proti skorumpovanej globalistickej elite, ktorá údajne umožnila prisťahovalcom, aby domácim robotníkom zobrali prácu.
Najjasnejšími príkladmi takéhoto nového druhu politikov sú (už mŕtvy) rakúsky radikál Jörg Haider, líder Švédskych demokratov Jimmie Åkesson, talianska premiérka Giorgia Meloniová a jej zástupca Matteo Salvini.
Títo elegáni v slušivých oblekoch a kostýmoch s talentom zabávať podnecujú hnev a odpor. Niektorí dokonca koketujú s fašistickými a nacistickými symbolmi a posúvajú hranice povojnových tabu.
Hoci je Trump výrazne starší, je z rovnakého súdka. Osobne nemusel napísať odkaz na „Reich“, ktorý sa objavil vo videu, čo nedávno zdieľal. Už dávno sa však chopil rétoriky pravicových radikálov ponúkajúc fantáziu o veľkej Amerike minulosti a sľubujúc ochranu pred prisťahovalcami, ktorí znečisťujú „krv našej krajiny“.
Čo bolo progresívne, je dnes konzervatívne
Takéto sľuby musia niektorých mladých ľudí zaujať z rovnakých dôvodov, pre ktoré kedysi mladých priťahovali ľavicové ideály. Napríklad jeden 18-ročný Nemec nedávno pre Financial Times povedal, že vo voľbách do Európskeho parlamentu bude hlasovať za Alternatívu pre Nemecko (AfD), pretože táto krajne pravicová strana ponúka „jasný rozchod s pochmúrnou prítomnosťou a žiarivú víziu budúcnosti“.
Presvedčiví pravicoví extrémisti môžu tiež pritiahnuť mladých mužov, ktorí si myslia, že je cool porušovať súčasné spoločenské tabu týkajúce sa mužskej dominancie a privilégií.
Ale to nemá nič spoločné s konzervativizmom. Lídri krajnej pravice, ako sú Trump, Wilders a Salvini, nie sú konzervatívci. Ich primárnym cieľom je rozvrat a ničenie.
Skutočný konzervativizmus je teraz skôr na opačnej strane. Proti rastúcej vlne radikálneho populizmu sa stavajú politickí veteráni, ako je Joe Biden, ktorí sa snažia zachovať osvedčené inštitúcie liberálnej demokracie: nezávislosť súdnictva, slobodné médiá a spravodlivé voľby.
Budovanie alebo oprava týchto inštitúcií po katastrofách druhej svetovej vojny boli kedysi progresívnym projektom. Dnes je ochrana týchto inštitúcií pred tými, ktorí ich chcú zničiť a využiť každú príležitosť na útok na sudcov, zákonodarcov a občanov, ktorí ich podporujú, doslova konzervatívnym úsilím.
Znova o mladíckej túžbe zmeniť svet
Pre mladých ľudí vzrušených vyhliadkou na radikálnu zmenu môže 81-ročný Biden pôsobiť ako prežitok minulosti držiaci sa zastaraného systému.
Niekto by mohol tvrdiť, že je lepšie robiť postupné demokratické zmeny ako rozbíjať existujúci poriadok. Ja som o tom presvedčený. Ale takéto tvrdenie má len malú šancu, že pritiahne nedočkavých mladých ľudí naspäť k osvedčeným stredoľavicovým stranám.
Bidenov predchodca Barack Obama to na chvíľu dokázal urobiť. Napokon však sklamal mnohých svojich mladších podporovateľov tým, že nebol dosť radikálny.
Trump v skutočnosti nemusí presvedčiť veľa mladých ľudí, aby zaňho hlasovali. Stačí, ak dosť z nich odmietne hlasovať za Bidena - či už preto, že je príliš starý, príliš konzervatívny, alebo príliš proizraelský. Vtedy môže Trump vyhrať novembrové americké prezidentské voľby.
A ak bude zvolený, bude pokračovať v ničení noriem a inštitúcií, ktoré umožňujú život demokracie. Budúce generácie budú potom musieť tvrdo pracovať, aby napravili tieto škody. Ale možno práve to bude nový impulz pre mladícku túžbu zmeniť svet na lepšie miesto na život.
Jediné, v čo môžeme dúfať, je, že títo mladí uspejú.
