Putin je hrozbou pre niektoré menšie štáty Únie

Ako môže Orbán zotrvávať v EÚ a NATO a zároveň podporovať ruskú agresiu?

Autor je poslanec NR SR za Progresívne Slovensko

Začali sa nám množiť maďarské výnimky. Najskôr NATO minulý týždeň umožnilo nášmu južnému susedovi (skôr symbolicky) nezúčastňovať sa na aktivitách na podporu Ukrajiny. O niekoľko dní neskôr EÚ našla cestu, ako obísť vládu v Budapešti a použiť zmrazené ruské aktíva na nákup zbraní pre Kyjev.

Tieto dva prípady sa líšia – výnimka v NATO je na žiadosť Maďarska, zatiaľ čo tá v EÚ je proti vôli tamojšej vlády. Jedna vec ich však spája. Viktor Orbán dostáva Maďarsko čoraz viac mimo kruhu demokratických, západných štátov. Doteraz bolo Maďarsko názorovo a v zmysle vplyvu na okraji EÚ a NATO, teraz sa pomaly ocitá jednou nohou vonku.

Ako to dopadne? Je možné, že z týchto nových výnimiek sa vykľujú len výnimky, a nie nový trend. Inými slovami, že nebudú nasledovať ďalšie vylúčenia, dobrovoľné, či nie. Obe inštitúcie, EÚ aj NATO, majú relatívne flexibilné rozhodovacie procesy presne preto, aby sa v nich cítili doma rôznorodé členské štáty.

Čakanie na podobne zmýšľajúcich

Napríklad nie všetky členské krajiny EÚ používajú euro a nie všetci spojenci v NATO sa zúčastňujú na všetkých vojenských misiách. Napríklad Nemecko a Poľsko sa nepridali k operácii v Líbyi.

No na maďarských výnimkách je – odpustite – výnimočné to, že Budapešť sa od zvyšku EÚ a NATO odchyľuje vo veci, ktorá je pre tieto inštitúcie existenčná.

Použijem predošlý príklad: Európska únia fungovala dlho bez eura a mohla by znova, hoci by bola chudobnejšia. No pokusy Vladimira Putina presadiť, aby sa v Európe opäť vybavovali účty silou, sú priamou hrozbou pre prežitie niektorých členských krajín, najmä tých menších na východe.

Presne preto kedysi vznikli EÚ a NATO: aby vojna medzi Európanmi a agresia zvonku boli nemysliteľné. A teraz sa logicky niektoré členské krajiny pýtajú, ako môže Viktor Orbán súčasne zotrvávať v EÚ a NATO a zároveň de facto podporovať ruskú agresiu. Napríklad tým, že blokoval (a stále blokuje) niektoré fondy EÚ na nákup vojenskej techniky pre Kyjev.

Takže na jednej strane je vítanou správou, že sa našla cesta, ako maďarskú opozíciu v EÚ či NATO obísť, na druhej strane je možné, priam pravdepodobné, že vznikne potreba ďalších takýchto výnimiek, lebo Únia ani Severoatlantická aliancia zo svojich základných poslaní neustúpia.

Jeden príklad za všetky: Európska komisia navrhla investovať 1,5 miliardy na posilnenie obranného priemyslu v Európe, lebo nestíha držať krok s ruským ani napriek našej obrovskej výhode vo veľkosti obyvateľstva či hospodárstva.

Väčšina výrobkov by slúžila na obranu proti Rusku alebo priamo na podporu Ukrajiny. Bude Orbán súhlasiť? Čím viac sa konflikty, výnimky či obídenia pravidiel pre Budapešť budú množiť, tým ťažšie sa bude aj Viktorovi Orbánovi doma vysvetľovať, prečo ho nenávidené bruselské inštitúcie s prehľadom obchádzajú.

Jeho taktikou zrejme bude konflikt držať v prevádzkovej teplote a čakať na príchod podobne zmýšľajúcich, proruských a euroskeptických vlád k moci v iných európskych krajinách. To nie je úplne nerealistická taktika, vzhľadom na návrat Smeru či volebné úspechy proruskej krajnej pravice v Holandsku a jej očakávané víťazstvo vo francúzskych parlamentných voľbách.

No do väčšiny v Európe to má ďaleko a v posledných europarlamentných voľbách si tradičné ľavicové, pravicové a liberálne strany udržali pohodlný náskok pred euroskeptickými. Navyše, nie všetky v druhej spomínanej kategórii (napríklad strana Bratia Talianska premiérky Meloniovej) súhlasia s Orbánom v otázke Ukrajiny a Ruska.

Čo na to Slovensko?

Naša vládna koalícia s Orbánovým ospravedlňovaním ruskej agresie problém nemá, no v zahraničnej politike vodu káže a víno pije. Orbána rutinne nechávame „v štichu“ pri kľúčových hlasovaniach.

Ako Ivan Korčok vypichol na sociálnej sieti, Slovensko na zasadnutí ministrov zahraničných vecí odobrilo ďalšie kolo sankcií voči Rusku, otvorenie prístupových rokovaní s Ukrajinou aj spolufinancovanie dodávok zbraní z európskych peňazí.

S prvými dvoma rozhodnutiami Budapešť súhlasí len s námietkami, to tretie Maďarsko dlhodobo blokuje (vrátane stámiliónov pre Slovensko za nevyplatené kompenzácie za pomoc Ukrajine).

Viktora Orbána teda naša diplomacia nekritizuje ani vtedy, keď priamo škodí záujmom Slovenska, ale na druhej strane sa ním v Bruseli veľmi neriadime. Človek je pri zahraničnej politike tejto koalície vďačný aj za málo.

Komickou výnimkou bol nedávny pokus blokovať nomináciu holandského premiéra Marka Rutteho na post generálneho tajomníka NATO, ktorú brzdilo Rumunsko (malo nejaký čas vlastného kandidáta), Maďarsko (Orbán sa s Ruttem nemusí, preto Maďarsko podporovalo rumunského kandidáta) a Slovensko, lebo... Vlastne nevieme prečo.

Ministerstvo zahraničných vecí nikdy nepomenovalo dôvody. Peter Pellegrini, zaskakujúci za Roberta Fica, minulý týždeň na summite v Bruseli opáčil, že by bolo fajn, keby nám Holanďania zapožičali protiraketový systém. No z opozície proti Ruttemu potom Slovensko ustúpilo bez akýchkoľvek záruk či prísľubov v tejto otázke. Viktor Orbán od prichádzajúceho generálneho tajomníka dostal aspoň spomínanú výnimku z pomoci Ukrajine.

To asi radšej skúsme ostať pri politike rétorickej podpory Orbána doma a ignorovania maďarských pozícií v Bruseli, lebo to tejto vláde ide lepšie.

A nemusíme sa za ňu ani potom toľko hanbiť v Európe a vo svete.