Autorka je režisérka
Trpela som vtedy na detskom ihrisku, bosé nohy zaborené do piesku, z ktorého som robila s dvojročnou dcérou koláče, na smrť ma to nebavilo, nech mi nebesá odpustia. Vedľa mňa piekla podobný sortiment staršia žena, pravdepodobne babička a na rozdiel odo mňa si to užívala. Viete, prihovorila sa, trvá to strašne krátko, iba lusknete prstami a detstvo je preč.
Moje vlastné detstvo sa skončilo v štrnástich, keď som šla na dedinskú zábavu. Bola som už na strednej škole a pripadala som si veľká a zrelá na všetko, čo v kultúrnom dome striehlo.
Prvý slaďák s jeho dlaňami na mojom páse, prvý hlt kyslého vína, prvý bozk. O polnoci sa strhol pri vchode ruch, vošiel môj dedo, v ruke baterka a v očiach strach. Poď domov, rozkázal. Od tej hanby som stiekla z krvi, po celú cestu som ho nenávidela.
Deťom sa začínajú prázdniny, obdobie, ktorým definujú radosť z bytia. Keď som bola dieťaťom ja, ohlasovali sa vôňou lipových stromov a novým diplomom na stene babkinej chodby. Môj dedo pracoval v Nových Zámkoch ako šofér prímestského autobusu a každý rok priniesol babke papier, na ktorom bolo napísané: Gašpar Solčanský jazdí bez nehody.
Vozieval ľudí na rozheganej Škode 706 RTO po prašných cestách, nikdy si nevypil a nikdy neprekročil rýchlosť, diplomy pribúdali a babka každý jeden pred letom zarámovala, mali sme nimi obložené všetky steny.
Keď dedo odišiel do dôchodku, kúpil si trabant a jazdil ním spôsobom, z ktorého účastníci cestnej prevádzky infarktovali, pretože nikdy neatakoval povolenú rýchlosť, každému dával prednosť, brzdil kilometer pred križovatkou. Dvojtakt pokojne rapkal a dedo jazdil bez nehody a bez obetí na životoch, pričom do toho možno zahrnúť aj mačky a ježkov. Čokoľvek je na konci cesty, môže to počkať, myslel si.
Auto je nabitá zbraň, vyžaduje si celého človeka. Nič nie je dôležitejšie, ako nezabiť. Cez prázdniny sa mi nevenoval, nevzal ma na dovolenku a nikdy mi nič nekúpil, pretože to vôbec nebolo dôležité. Dôležité bolo, že bol. Pracovitý, pokojný, bezpečný, prítomný. Driemal v kuchyni s mačkou na kolenách alebo klčoval starý orech, okopával kukuricu, natieral plot či niesol z krčmy žlté malinovky, oblečený v spratej šoférskej modrej košeli s výložkami. Prvý muž môjho života.
Mojej dcére sa dnes začínajú prázdniny. Čokoľvek jej prezradím, privediem, ukážem, čokoľvek zažije, všetko sa jej votká do vlákna, ktoré ju bude po zvyšok života definovať. Bude na to spomínať, bude ju to sprevádzať alebo sa s tým bude vyrovnávať. Ja, matka, som v skutočnosti Norna, bájna sudička, ktorá jej pletie vlákno budúceho osudu.
Nemáme na tomto svete zodpovednejšiu úlohu, ako utkať deťom detstvo. Tak ako mne on, prvý muž môjho života. Niekedy sa ku mne vracia v polnočných predstavách. Oblečený v spratej košeli vystiera žilnatú ruku, v tvári všetku lásku sveta.
Poď domov, volá ma. Dala by som za to všetko, odpovedám mu.
