Autor je bývalý disident, spisovateľ, novinár a ľudskoprávny aktivista
Odkedy epigóni Viktora Orbána v susedných krajinách snívajú o získaní podobnej ústavnej absolutistickej moci, narážajú na trpké poznanie, že na to nestačí len demagógia. Márne miešajú ultrapravicové xenofóbne a ultraľavicové protizápadné klišé podobne, ako to robí premiér Maďarska.
Od Fica cez Kaczynského a Babiša po Janšu, dobrodruhovia demokracie sú naďalej vystavení „ponižovaniu“ parlamentného kolotoča. Potrebujú koaličných partnerov a nemôžu si byť istí, či v ďalších voľbách budú schopní zopakovať svoje víťazstvo.
Vidia, že skutočným tajomstvom Orbánovej továrne na moc je volebný systém, konkrétne nepomerné rozdelenie mandátov. Bezohľadná propaganda stačí len na to, aby sa v súťaži politických strán občas dostali na čelo. No iba účelová zmena volebnej matematiky umožňuje premeniť vládnu moc na nezvratné oprávnenie na to, aby mohli ovládnuť všetky zákony a mocenské vetvy, prokuratúru a médiá, občiansku spoločnosť a civilné právo.
Viem, o čom hovorím: v roku 1989 som sa zúčastnil na rokovaniach medzi komunistickou stranou a opozíciou o prvých slobodných voľbách. Boli sme hrdí na pokojný prechod z totality k demokracii, ale dnes už nie sme vôbec hrdí na to, že sme – ako jediný zo štátov bývalého sovietskeho bloku – vytvorili nepomerný volebný systém.
Víťaz berie všetko
A to nielen jednoducho nepomerný, v ktorom sa relatívnym volebným úspechom môže dosiahnuť vládnuca väčšina mandátov v parlamente, ale taký, v ktorom jediná stranícka koalícia omnoho prevyšujúc svoju skutočnú voličskú podporu môže získať ústavnú väčšinu.
