Autor je bývalý poslanec NR SR, expredseda strany Spolu, pôsobí ako vedecký koordinátor Európskej siete expertov na ekonómiu vzdelávania, hosťuje na Sciences Po
Slovensko prežilo v rokoch 2018 až 2023 veľkú spoločenskú a politickú krízu, ktorú naštartovala vražda novinára a odhodlanie väčšiny spoločnosti zmeniť mocenské pomery. Po piatich rokoch vidíme, že išlo o neúspešnú operáciu. Zo slovenských dejín to najviac pripomína rok 1968 a pokus o budovanie socializmu s ľudskou tvárou.
Vtedy bodku za reformným snažením dala Komunistická strana Československa, keď v decembri 1970 schválila „Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti od XIII. zjazdu KSČ“.
Po príchode sovietskych tankov nestačilo vymeniť dubčekovských reformátorov za poslušných vykonávateľov príkazov z Moskvy. Rok 1968 bolo nutné aj spätne interpretovať tak, aby sa na ňom dala postaviť nová, normalizačná epocha.
Poučenie splnilo túto úlohu dokonale – nesnažilo sa zbytočne pracovať s pravdou a nájsť kompromisný príbeh, s ktorým by sa mohla bez problémov stotožniť väčšina spoločnosti. Namiesto toho zjednotilo krajinu brutálnymi lžami o Západom riadenej kontrarevolúcii a ich akceptáciu postavilo na moci obuškov a čistiek.
Šerifovia z vôle ľudu
Dnes Smer postupuje rovnako, jeho prioritou je ochrániť postavenie a beztrestnosť svojich ľudí.
Pri ovládnutí štátu obušky vymenil za bezohľadné využitie mocenských nástrojov, aké mu dávajú krehká parlamentná demokracia a poslušnosť koaličných partnerov. Chápe však aj dôležitosť príbehov a spolu s mocenskými čistkami priniesol svoje „poučenie“, podľa ktorého súčasná koalícia a ich priatelia v oligarchii, prokuratúre či na súdoch sú zbierkou anjelov. Slovensko vraj zažilo v posledných rokoch bezprecedentný útok na právny štát, ale chvalabohu krajina sa opäť raz vracia do normálu.
Aké je však pre budovanie právneho štátu poučenie z krízového vývoja pre nás ostatných, ktorí odmietame podpísať toto nové „poučenie“?
Základným odporúčaním do budúcnosti je, aby si každý robil svoju robotu. Politici nech sa nehrajú na šerifov a sudcov – majú byť arbitrami spoločenských, nie právnych sporov, a najmä sa držať svojej nezastupiteľnej úlohy tvorcov pravidiel a gestorov kádrovej politiky v najvyšších poschodiach štátneho aparátu.
V rokoch 2020 – 2023 sme zažili toxickú kombináciu pýchy, prázdnoty a neriadených striel. Mnohí predstavitelia vládnej koalície vtedy nemali schopnosť a často ani vôľu robiť hĺbkové systémové zmeny, na ktoré im dávala priestor ústavná väčšina a podpora verejnej mienky. Nemali ani premyslenú personálnu politiku, ktorá by zmeny sprevádzala. Do tretice im chýbalo vedomie vážnosti konfliktu, ktorý nenechával priestor na to, aby sa vzájomne vybíjali v osobných sporoch egomaniackého charakteru.
Spolu s mnohými novinármi sa radšej utápali v lacnej westernovej predstave, kde namiesto fungujúceho systému zabezpečujú spravodlivosť neohrození šerifovia z vôle ľudu. Daniel Lipšic aj Štefan Hamran si túto rolu radi osvojili, len všetci zabudli, že stačí príchod nových pušiek a western sa zmení na dystopický film.
Paradoxne, oveľa lepšie túto úlohu zvládol pred nimi predseda vlády Peter Pellegrini, keď najprv zlikvidoval Tibora Gašpara z vedenia Policajného zboru a následne nové vedenie nechal pracovať relatívne slobodne, keďže sa mohol spoľahnúť, že sa politicky neutrhnú z reťaze. Vyšetrenie vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, ale aj prvé zatýkanie skorumpovaných sudcov sa udiali ešte za jeho premiérovania. To z neho nerobí „dobrého“. Jednoducho chápal spoločenskú objednávku, svoj osobný politický záujem a hranice, po ktoré môže ísť.
V porovnaní s Matovičom a Hegerom tak pripomína pragmatického podnikateľa, ktorý rozbehol a so ziskom predal malú pekáreň, kým oni postavili obrovskú fabriku na čipy a nechali ju po veľkom haló skrachovať.
Urobiť zo spravodlivosti najvyššiu politickú tému môže pomôcť vyhrať voľby, ale bez rovnako prioritnej implementácie to vedie ku kontrarevolúcii až katastrofe.
Kráčať, nebežať
Druhým poučením je, že viac než vôľa ľudu a politická vôľa, ktoré sú pomerne vrtkavé, je pre budovanie právneho štátu dôležitý názor a odhodlanie príslušných elít. Demokracia vie byť horúca a rýchla, na prokuratúre, polícii a súdoch sa veci, naopak, v skutočnosti menia len veľmi pomaly, pretože v nich pôsobia dlhodobo tí istí ľudia.
Robiť zmeny tak, aby sa im existujúce štruktúry vedeli prispôsobiť a necítili sa existenčne ohrozené, je menej sexi, ale kľúčové z hľadiska udržateľnosti zmien. Inými slovami, s výnimkou vojen a revolúcií sa v tejto oblasti vpred kráča, ale nebeží.
Samozrejme, ak sa k moci niekedy vráti vláda s reálnym záujmom o právny štát, musí investovať do toho, ako sú pripravovaní, vzdelávaní, vyberaní a povyšovaní policajti, prokurátori a sudcovia. Inak budeme aj o generáciu stále kráčať skôr dozadu.
Ústavný súd ako príklad a vzor
Na záver asi najväčšie štrukturálne poučenie.
Večnou dilemou pri nastavovaní inštitúcií je rozhodovanie medzi koncentráciou moci a jej rozkladaním medzi viacerých hráčov. Ak dávame všetky vajíčka do jedného košíka, funguje to fantasticky, kým ho nesú tie správne ruky. Stačí jedno potknutie a je po všetkom. Napriek tomu tento prístup láka vďaka prísľubu rýchlej zmeny.
Predsa ten správny generálny prokurátor či policajný prezident dokáže priniesť revolúciu, na ktorú čakáme. Keď nefunguje prokuratúra ako celok, čo tak špeciálna prokuratúra?
Skúsenosť slovenskej demokracie však je, že právny štát viac rozvíjalo rozkladanie moci než jej koncentrácia. Najlepším príkladom je Ústavný súd – ide o kolektívny orgán rozhodujúci zásadné otázky v pléne a sudcovia majú mocenský distribuovaný proces vymenovávania, kde prezident vyberá z kandidátov parlamentu. Výsledkom je, že napriek občasným zlyhaniam v porovnaní s ostatnými inštitúciami právneho štátu dlhodobo funguje najlepšie.
Keby namiesto hľadania toho najlepšieho generálneho prokurátora bývalá vládna koalícia reformovala prokuratúru obdobným smerom – napríklad reálnym posilnením autonómie jednotlivých prokurátorov –, išlo by o reformu krokom, nie šprintom.
Dnes však už vieme, že v oblasti právneho štátu môžeme konať rýchlo, ale udržateľné výsledky sa v tom najlepšom prípade dostavia postupne.
