Autorka je spisovateľka
Povedať, že pandémia covidu-19 sa neudiala, je ako vysvetľovať hasičovi umierajúcemu na následky radiácie, že oheň v jadrovej elektrárni zahasí vodou.
Na začiatku pandémie – a počas lockdownov s ňou spojenými – veľa ľudí v mojom okolí pozeralo seriál Černobyľ. Ja som si ho dávkovala teraz, v horúcich dňoch na prelome júna a júla.
Na sociálnej sieti som sa svojich známych spýtala, ako ho mohli pozerať práve v čase pandémie. Odpovede zneli podobne: „V tom zúfalstve, ktoré sme zažívali, to už bolo jedno.“
Mnohí sme na dianie na začiatku roka 2020 zabudli – rovnako ako na seriály, ktoré sme zhltli na posedenie pred piatimi rokmi. Čo si naši rodičia pamätajú priamo z apríla a mája 1986?
U nás doma sa černobyľská katastrofa spájala s dvoma informáciami. Spomínalo sa, ako nič netušiaci ľudia pochodovali na prvého mája a že v populácii narodenej v roku 1987 bolo viac detí s rôznymi vrodenými chybami.
Nad územím Československa preletel černobyľský mrak celkovo trikrát: 30. apríla, 3. až 4. mája a 7. mája 1986. Pre sovietsky režim bolo dôležitejšie utajiť haváriu v Černobyle ako varovať vlastné či susedské obyvateľstvo.
„Vy, turisti, oživujete černobyľskú zónu,“ píše sa na webe jednej z cestoviek do Černobyľu. V textoch, ktoré ponúkajú či opisujú výletné cesty k elektrárni, sa bežne odporúča, že treba byť hlavne ohľaduplní k udalostiam, ktoré sa na mieste tragédie stali.
Osobne mám problém vstúpiť do mučiarní na hradoch – nefascinujú ma exponáty napichovacích kolov, železných panien a iných tvorivých predmetov či aktivít určených na týranie. Nepotrebujem ísť ani do Osvienčimu, aby som vedela, aké príšernosti sa tam diali, že fašizmus je zlo a genocída hocijakého typu tým najodpornejším aktom, akého sme ako ľudia schopní.
Viem, že návšteva koncentračných táborov mnohým ľuďom, naopak, otvorí oči, ale vychádzky do areálov katastrof považujem za nechutný výstrelok – podobne ako túžby sexturistov mať nechránený styk so sexuálnymi pracovníčkami nakazenými vírusom HIV.
Súčasný režim v Rusku, ktorý sa k odkazu Sovietskeho zväzu hlási, dnes opäť pre pomýlené ciele ohrozuje bezpečnosť státisícov ľudí na Ukrajine, v Rusku aj v Európe.
Scenárista britsko-amerického seriálu Craig Mazin sa vyjadril, že zámerom seriálu bolo „zdôrazniť dôležitosť pravdy v príbehu plnom lží“. Jeho dielo nám všetkým klame – tak ako to môže robiť umenie, aby na nás čo najviac zapôsobilo: keď sa hasič dotkne úlomku grafitu z reaktora, takmer bezprostredne sa mu na ruke prejaví rádioaktívna popálenina. V skutočnosti by to trvalo oveľa dlhšie, kto by sa však na to celé hodiny pozeral?
Černobyľ je dramatický seriál a bolo len a len na tvorivom tíme, ktoré informácie nám predostrie a akým spôsobom, a ako to spravia, aby sme si po pozretí piatich dielov povedali: chvalabohu, že na takéto strašné katastrofy sa už pozeráme len v telke. Až kým sa nepozrieme von oknom.
