Toto je už asi môj štvrtý pokus začať písať newsletter. Pracujem z domu a vždy, keď si sadnem k počítaču, preruší ma dáka požiadavka.
Najprv som šla spraviť ovsenú kašu a podať čosi sladké z hornej police, potom som hľadala kábel k vybitému tabletu, aby si dieťa mohlo pustiť návod na výrobu hračky z papiera, a googlila som tiež odpoveď na otázku, prečo jedia psy niekedy trávu.
Letné prázdniny sú v mojom okolí populárne asi tak ako kurie oká.
Muž je v práci, jedno dieťa v škôlke, ktorá našťastie funguje aj v júli, no a druhé, školopovinné máme doma. Ak máte dieťa na prvom stupni základky, ste v zraniteľnej fáze rodičovstva: pracujete v plnom nasadení ako všetci, no vaše deti majú stále nejaké prázdniny a sú zároveň príliš malé na to, aby si program režírovali celý deň samy.
Niektorým z nás sa podarí uloviť na leto denný tábor, ale aj toto stojí peniaze a námahu, o ktorej sa málo hovorí. Od kauzy Chachaland už všetci vieme, aký zlý dokáže letný tábor byť. Takže kto chce mať dieťa v bezpečí, potrebuje si preveriť pozadie organizátorov a zháňať referencie. A keď nakoniec aj niečo schopné nájde, pokryl tým akurát tak týždeň.
V našej krajine stoja prázdniny na predpoklade, že každá rodina má k dispozícii babky a dedkov pripravených prebrať štafetu – a toto je v rozpore s realitou, ktorú okolo seba vidím ja.
Časť rodín má starých rodičov príliš ďaleko. Niektorí chodia ešte sami do práce. Alebo majú priveľa vnúčat a nestíhajú sa venovať všetkým.
Potom sú takí, ktorí sa o deti nedokážu primerane postarať. A prípadne na túto úlohu nemajú vôbec chuť – čo je legitímne - ich zodpovednosť za deti exspirovala dorastením tých, ktoré na svet sami priviedli.
Chcem, aby bola škola otvorená aj v lete
Myslím si, že dvojmesačné prázdniny treba jednoducho zrušiť.
Predstavujem si svet, v ktorom majú základné školy povinnosť (a rozpočet) na to, aby robili deťom program aj počas leta – ak má oň rodina záujem. Nechcem si preverovať tábory, chcem, aby sa o moje deti starala inštitúcia, ktorá na to má zázemie aj odbornú a morálnu úroveň.
Potešil by ma program, ktorý je pre deti zábavný a podnetný, ale moje očakávania nie sú vysoké – predstavujem si voľnú hru detí na školskom dvore, stavanie lega v triede, spoločnú prechádzku na zmrzlinu či k fontáne na Námestí slobody, čítanie kníh, kreslenie a šach – a pre mňa za mňa im tam môžu pokojne pustiť aj telku.
Aj tak sa teraz cítim previnilo, že dieťa pozerá rozprávku, kým ja pracujem.
Keď jej neskôr budem chystať obed, budem sa cítiť previnilo, že som nemala čas dočítať knihu ekonómky a historičky Claudie Goldin o rodičovstve a kariére, o ktorej som vám dnes chcela napísať. Tak možno nabudúce.
Ak ste sa v tomto texte našli, posielam objatie. A pripomínam vám aj sebe, že sme nezlyhali – a že riešenia našej situácie mali byť už dávno vo všetkých politických programoch.
V najbližších týždňoch bude dôležitý súcit – so sebou, s dieťaťom, ktoré pozerá tablet, aj s dospelým, s ktorým si prázdninovú službu striedame (pozdravujem svojho manžela).
Prajem vám únosné letné dni. A na jeseň vám napíšem o tom, prečo treba zakázať domáce úlohy.
Newsletter Barbory Marekovej vychádza raz za dva týždne a môžete ho dostávať e-mailom, na jeho odber sa prihláste tu.
