Autorka je sociálna poradkyňa a analytička
Erik Tomáš nie je prvým ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý ohlásil boj s povaľačmi.
Za posledných tridsať rokov takmer žiadny z nich (s výnimkou Ivety Radičovej) neodolal pokušeniu vytiahnuť pred kamery ľudí z vylúčených komunít a ukázať na nich prstom ako na špeciálnu skupinu, ktorá brakuje štátny rozpočet.
„To sú tí!“
„Berú dávky, nepracujú – pozrite sa na nich, ako žijú!“
„Sú leniví, zneužívajú systém.“
Niveau stable
Počet poberateľov a poberateliek dávky v hmotnej núdzi pritom už roky osciluje okolo 60-tisíc, ale pozor. To sú len tí, ktorým sa vyplácajú dávky. Keď k nim pridáme ich deti a iných ľudí v spoločných domácnostiach, je to takmer dvojnásobok, okolo 2,5 percenta všetkého obyvateľstva.
Keď si rozbalíme štatistiky, zistíme, že najviac prijímateľov, viac než polovicu, tvoria jednotlivci. Časť z nich sú ľudia vo vyššom veku, ktorí nedosahujú na minimálny dôchodok, veľa je žien.
Ďalšia časť, takmer sedemtisíc, sú cudzinci. Kritických je sedem až desať zo 79 okresov, kde sa počet ľudí, ktorí poberajú dávky v hmotnej núdzi, šplhá nad sedem percent. Áno, sú to okresy s veľkým počtom vylúčených komunít, ale aj s nižším počtom príležitostí zamestnať sa: Revúca, Rimavská Sobota, Kežmarok, Rožňava, Gelnica, Sabinov...
Čísla sú v zásade od prelomu milénia veľmi podobné – len občas ich rozkýva sociálna situácia ako následky hromadného prepúšťania, napríklad keď skončí niektorá z väčších fabrík, alebo príchod ľudí z iných krajín, ktorí dočasne potrebujú útočisko, napríklad pre vojnu na Ukrajine.
Erik Tomáš však povedal, že nič sa už nebude skrývať a: „Každý, kto má zdravé ruky a nohy, nemá sedieť doma.“ Lebo medzi nezamestnanými sú aj takí, ktorí nechcú pracovať. Doslova „ktorí sú leniví a ktorí využívajú, alebo lepšie povedané zneužívajú ten systém“.
