Typický obyvateľ slovenského mesta má prístup k pôžitkom, aké si historicky mohol dopriať možno zlomok najbohatších aristokratov.
Za pár minút mu či jej priamo do domu donesú pochúťky z celého sveta, na počkanie zahrá doslova akákoľvek pieseň a môže sa rozptýliť sledovaním akéhokoľvek zábavného či iného aktu.
Za deň práce si zarobí dosť na to, aby si mohol bez problémov kúpiť biologicky nebezpečné množstvá alkoholu, tabaku či cukru.
Napriek bezprecedentnému prístupu k pôžitkom a materiálnemu zabezpečeniu sa zdá, že ľudia nepociťujú v životoch bezprecedentné šťastie, skôr naopak.
Napríklad dáta Ligy za duševné zdravie ukazujú, že duševný stav ľudí na Slovensku sa rokmi zhoršuje. Keďže zároveň chýba dostatok lekárov, nebude to len problém lepšej diagnostiky, skôr naopak.
Súčasne vidíme pochybnosti o tom, či žijeme v normálne fungujúcej spoločnosti. Len tretina ľudí na Slovensku je spokojná so stavom našej demokracie. Vo Fínsku či v Dánsku rovnaký prieskum ukázal, že s tamojšou verziou demokracie sú spokojné približne tri štvrtiny občanov.
Šťastie v živote, samozrejme, nie je naviazané výlučne na dostupnosť pôžitkov, no rozpor medzi zvýšením ich dostupnosti a zdanlivo chýbajúcim nárastom spokojnosti stojí za povšimnutie. Ak sa ostatné životné okolnosti dramaticky nezmenili a pribudlo pôžitkov, prečo nie sme spokojnejší?
