Autor je právnik, člen strany Demokrati
Oslavy Cyrila a Metoda na Devíne boli ako vystrihnuté z učebnice kvalitnej propagandy. Veľká tribúna, sladké reči, reflektor a mikrofón.
Cyril a Metod, ich odkaz o schopnosti rozumieť a porozumieť svetu tu i vo večnosti bol len komparz pre vládnu propagandu. Na Devíne išlo o niečo úplne iné.
Masa namiesto človeka
Vládni predstavitelia nám nechceli ukázať, že sa budú snažiť naozaj rozumieť všetkým a najmä reprezentovať všetkých. Na hornom nádvorí hovoria o pochopení a zmieri, kým bežní občania sú oddelení dole. Aké symbolické. My máme predsa chápať a poslúchať ich.
Celé devínske vystúpenie však nebola snaha ukázať vzájomné pochopenie. Naopak, bol to začiatok pseudonárodného a akože konzervatívneho ťaženia, ktoré ignoruje jednotlivca a človeka, vidí masu, bez tváre a konkrétneho mena. Masu, ktorú tlačí do kúta strachom a tým, že sa nepýta na mená, sa zbavuje zodpovednosti.
Pretože kde niet konkrétneho človeka ako adresáta, niet nikoho, kto volá po zodpovednosti a odpočte krokov, ktoré v jeho mene robí politika. Už to nie je konkrétny otec rodiny, osamotená matka alebo mladý človek po vysokej škole, ktorý premýšľa čo so životom.
Cieľ je všetkých zaobaliť do slov ako národ, vlasť, kresťanstvo alebo dokonca Slovensko. Každému podhodiť obavu, s ktorou zápasí. A viť sieť pocitov, dojmov, strachov a fatamorgán lepších začiatkov, kde jednotlivec už nie je podstatný.
Preto sa ide stavať hrádza. Nie proti chudobe, rozkrádaniu alebo beznádeji. Hrádza to bude proti slobodnej a autentickej diskusii, hrádza, ktorá sa bude oháňať krížom, aby zakryla zlodejinu a prehnitosť systému. Ako chlieb a hry v Ríme. Bavte sa v tom najširšom slova zmysle a my zatiaľ vládneme a budeme vládnuť.
Nie, toto nie je odkaz Cyrila a Metoda, pretože ich príchod znamenal nádej, schopnosť komunikovať a hľadať pravdu o sebe, svete a Bohu v jazyku, ktorému rozumejú ľudia.
Piatkový Devín bol však jazykom pretvárky a silných, no prázdnych slov. Ak slová nereflektujú realitu, sú len zhlukom písmen, prinajlepšom nástrojom a prostriedkom divadelného predstavenia.
Čím abstraktnejšie pojmy, tým lepšie, každý si nájde svoje a nikto vlastne nič, čo by ho autenticky povzbudilo, priam nadchlo budovať a pretvárať priestor okolo seba. Svoju komunitu, dedinu, mesto a nakoniec krajinu. Jednoducho prevziať zodpovednosť.
O to vlastne ide: prevziať zodpovednosť netreba, preto predsa vládnu. Čím viac ľudí zodpovednosť za svoj svet prevezme, tým menej budú vládnuť.
Obávam sa, že (najmä klerikálny a konfesný) konzervativizmus je dnes v zajatí bývalých komunistov a kleptokratov, ktorí pochopili, že toto môže byť pre nich téma, ktorú vedia využiť. Dnes nám ukázali ako.
Je to práve práca s emóciou a pocitom ohrozenia, strachu, ktorý Fico živil, aby jedným dychom dodal „my, ja, vás ochránim“. Vábne sa prihováral svojim: „Chceli mi ublížiť, odpustil som a teraz ochránim národ.“
Toto nie je vízia pre krajinu, toto nie je odvaha vykročiť a hovoriť vlastným, hrdým jazykom a vzbúriť sa štruktúram starého sveta, ako to urobili Cyril a Metod. Naopak, toto je prešľapovanie na mieste, toto je rezignácia na tajomstvo sveta, ktorý nestojí, ale vyvíja sa v prítomnosti Stvoriteľa.
Cesta do Moskvy je nevyhnutná
Fico stojí na Devíne a Orbán v Moskve. Bude ho teda nasledovať, zatiaľ symbolicky. Putin je totiž pre nich symbol ochrany pred hrozbou, nepomenovanou, no jasnou, tou, ktorá podľa nich prichádza zo slobodného sveta.
Tajomný ochranca pravoslávia a sveta minulých, kde jediná istota bola, že je tu vždy blahorodie, ktorému sa treba klaňať. Blahorodie, ktorému sa nesmie odporovať.
Takmer s istotou možno povedať, že do konca roka pôjde premiér do Moskvy. Prečo? Lebo západ je v jeho očiach karikatúra, liberálna demokracia je to, čo (ho) ohrozuje a najmä jeho voliči potrebujú „mäso“. Ak už nemajú lacnejšie to v regáloch, ako im sľuboval, tak aspoň to politické. On, Fico predsa vidí a chráni národ, on strojca mieru.
Cesta do Moskvy je nevyhnutná, skutočný vodca musí ísť za nás orodovať k veľkému cárovi. Ako dobrý novodobý Husák, ktorý sa pre mnohých vlastne v roku 1968 obetoval. Koniec koncov, dodá, že aj ten Cyril a Metod predsa prišli z východu.
V najbližších dňoch, mesiacoch a rokoch budeme veľa počuť o národnom cítení, ochrane hodnôt a suverénnom Slovensku. Piatkový Devín bol začiatok a tak trochu odvar toho, čo nás čaká. Teraz sa začne vábenie KDH na zmenu ústavy.
Potrebujeme vraj zmier, ale nie s pravdou a realitou, naopak, s propagandou a klamstvom. Zmier a upokojenie sa začne odstavením nezávislej justície, zastrašovaním a exemplárnymi trestmi pre konkrétnych sudcov, plnou kontrolou Ústavného súdu, Najvyššieho súdu, tak aby nezávislosť súdnej moci neexistovala.
Bez pochýb príde útok na nezávislé médiá a občiansku spoločnosť, ktoré budú spoločne s demokratickou opozíciou označované za nepriateľov štátu. Cynik by povedal, že piatkové vysielanie priameho prenosu STVR je výkopom jej nového znormalizovaného začiatku.
Nakoniec ako figový list pre KDH, aby mali šancu si tieto kroky ospravedlniť, príde ešte snaha pohrať sa s volebným systémom, potratmi a adopciami.
KDH preto dnes môže byť pevnou hrádzou proti tomuto scenáru, ale aj Judášom, ktorý sa nechá kúpiť za pár strieborných. Ako sa rozhodne, zrejme ešte nevie ani Cyril a Metod. Spomínané tušenie a sugescia je, verím, len autorským omylom.
Veľa ľudí bude tomu celému tlieskať a pre krajinu budú tieto kroky pohroma. Slovensko potrebuje víziu, nie Potemkinove dediny a návrat k tupému nacionalizmu, zafarbenému do šatu kresťanstva alebo akože konzervativizmu. Výhoda azda je len to, že vieme, do čoho ideme. Musíme sa pripraviť a nezľaknúť sa, poučiť sa z histórie. Pokojne, vecne a pravdivo.
Konzervativizmus, skutočný, má pramálo spoločného s tým, čo sme (5. júla) videli na Devíne. Naopak, má svoje miesto a hĺbku v snahe chápať svet a jeho realitu tak, aby na prvom mieste bolo dobro človeka, rodiny, komunity a krajiny…
Takýto prúd má bezpochyby miesto v našom verejnom živote, po tohtoročnom sviatku ešte viac. Ak je čas, aby Cyril a Metod za nás orodovali, je to dnes, pretože pokus o normalizáciu Slovenska sa naplno rozbieha.
