Autorka je spisovateľka
Prežívame šieste hromadné vymieranie. To posledné sa odohralo pred šesťdesiatimi šiestimi miliónmi rokov. To je tak dávno, akoby to nikdy nebolo.
Prečo ma miestne záplavy nútia vidieť v telke ľudí, ako plačú nad rozliatym mliekom, riekou, potokom? Naše činy zintenzívňujú tempo aj dosah masového vymierania. Jeho rýchlosť je vraj tridsaťpäťkrát vyššia ako za posledný milión rokov, no ak všetko dopadne dobre, aj zajtra vstaneme a budeme žiť.
Hromadné vymieranie potrvá dlho, ale toto je prvé, ktoré sme spôsobili my sami. Preskočím papierové slamky aj triedenie odpadu, kašlem na emisie aj uhlíkové stopy, nenapíšem o plastových vrecúškach a ohorkoch z cigariet pri mŕtvom ramene rieky Nitry.
Čo si oblečiete?
Je leto. Chodím nakupovať večer a vidím ľudí, celé rodiny, skupiny a tlupy v nových tričkách s nápismi svetových značiek. Sú opálení. Boli v Turecku.
Nemusím sa pýtať, viem to. No ak túžite po kúsku, ktorého sa ušili státisíce a stojí toľko ako kilogram rajčín, nemusíte ísť tak ďaleko.
Je leto a vraj budú opäť extrémne teploty. Okrem teplôt je tu extrémne úplne všetko, hodinová obedná prestávka na pošte, samovraždy na koľajniciach aj štyri kocky ľadu, čo predávajú v potravinách.
Materiál viskóza dokáže napodobniť, čo len chceš, bavlnu aj hodváb, ale vyrába sa z dreva. Celkovo sa na celom svete každoročne vyrúbe asi tristo miliónov stromov výlučne na výrobu viskózy. Ohromné množstvá pochádzajú z lesov v Kanade či v Brazílii. Veď to je v nekonečne.
Čo si oblečiem? Oblečenie si kupujem v second hande a často tam natrafím na nový nepoužitý kus z reťazca. Je to tak v poriadku? Ak si ho kúpim, budem mať menej výčitiek bez ohľadu na to, že je lacný?
Nie, nebudem mať výčitky. Žijem, snažím sa prežiť. Aj ja som pokrytecká, kupujem hlúposti vrátane oblečenia v obchodných centrách. Nemám návyky a odpad triedia moje deti, ja nie.
Ale nemám auto. Ráta sa to? A bývame s mamou, aj to sa ráta? Viacgeneračne.
Nekupujem ani nábytok. Z hrubého odpadu som na káre počas mnohých rokov priviezla všetko možné: skriňu, komodu, nočné stolíky a v garáži som ich pomaly brúsila, tmelila a natierala farbou. Naša kúpeľňa je pôvodná, má päťdesiatštyri rokov a voda predsa tečie. Aj teplá. No najväčší gól ukrývam za oknom. Tam, za kuchynským oknom, vidím záhradu.
Je leto. Vykročím chodníkom okolo domu, dozadu, a vstupujem do hustej zelene. Úžitkovej aj okrasnej, rastie tam petržlen a čučoriedky, ľalie aj gladioly, mrkva vedľa cibule, rajčiny s paprikami a burina ako patrónka všetkého, kam oko dovidí.
Mamin francúzsky deň
To všetko je nič. Šieste vymieranie je spôsobené ľudskou činnosťou a blaženosť, ktorá sa ukrýva niekde v druhej tretine našej dlhej záhrady, je spôsobená ľudskou nečinnosťou. Tráva nie je pokosená a mravce, včely, osy aj roháče, naše mačky, kliešte, jašterice a užovky tam majú svoje detské ihriská.
Okrem chrobákov a veveričiek sa v tých miestach nachádzajú renovované ležadlá a okrúhly stolík. Aj ten je z hrubého odpadu, priniesla som ho tak, ako nosia ženy v Afrike dôležité veci – na hlave.
Okrem strunových odpočívadiel sa tu nachádza aj kreslo. Pamätá si moje detstvo, a v ňom sedí moja mama, lebo je leto. Na ľavej strane záhrady, tam, kde sa husto vinie vinič a obrovský orech vytvára prirodzený tieň, visí na konároch francúzska zástava.
„Dnes mám francúzsky deň,“ povie moja mama. „Bonjour, mon cher,“ pozdraví a pokračuje v čítaní.
Macron je narcis a karavána ide ďalej. Číta Annie Ernaux a v kazeťáku na baterky vedľa kresla sa krúti kazeta. Aj počas šiesteho vymierania z neho tlmene šuchoce doslova nesmrteľná Mireille Mathieu.
„V trúbe sú francúzske zemiaky,“ oznámi mama a prehodí list. Keď pofukuje vietor, vlajka sa vlní. Normálny francúzsky deň.
Ak nečíta, háčkuje a, samozrejme, aj oblečenie. Nerobí to preto, lebo také nosí Taylor Swift, moja mama háčkuje odjakživa. V lete vonku, v zime vnútri, vo svojej v izbe, v tej, kde sú nad hlavou natiahnuté vlajočky z Himalájí.
Reprezentujú päť živlov: vzduch, oheň, zem, vodu a vietor. Sú na nich nakreslené rôzne božstvá, ktoré nepoznám, ale viem, a aj moja mama to vie, že znamenajú lásku ku všetkým bytostiam.
Nad dverami maminej izby s tibetskými zástavkami je kríž s Ježišom a v prieniku kríža, budhistických vlajok, svadobnej fotografie a vianočného trpaslíka pod hríbom sedí na pohovke, nie, nekúpili sme ju v obchode – a háčkuje.
V našej divočine sa nevymiera
Všetko sa komplikuje. Šieste vymieranie ľudstva, zvýšenie ceny za smeti, strata biodiverzity, vymieranie druhov fauny aj flóry, klčovanie lesov, otepľovanie, lacné tričká a ako bonus ešte aj biela rasa a rakovina z úst predstaviteľov.
Je toho na mňa veľa. Prekročím hranicu medzi ulicou a chodníkom do našej záhrady a ihneď som vo svojom farizejskom svete, kde nič z toho neexistuje.
V našej divočine všetko prekvitá. Ani mama nemá auto, no keby ho mala, parkovala by na tráve. Na našej vlastnej tráve, na trávniku pred domom alebo za domom, keby na ulici nebolo miesto. Pretože pre kúsok podvozka by nedriapala pôdu a nenechala miešať betón, vypíliť strom ani vytrhať brečtan. Trávnik je predsa výsostne prírodný svet.
A ak to už musím prezradiť, máme kosačku. No kosíme zriedka, preto je to tam vzadu, za časťou s úžitkovým rastlinstvom, také zarastené, pardon, noblesné. To by predsa nebol francúzsky deň, so zvukmi, ktoré kmášu listy a rušia vtáctvo.
Moja mama vlastní aj iné vlajky. Napríklad nórsku. Ak ju vyvesí, presne viem, čo si bude čítať. Knihy o Nansenovi a Sverdrupovi, lebo Amundsen je ošúchaný.
Dookola nech si vymiera, čo chce, ale tam, v tej húštine, nič a nikto nevymrie. Nikdy.
