Autor je bývalý minister zahraničných vecí
Dnešný summit NATO vo Washingtone je top udalosťou roka, pretože v Európe je vojna a vďaka aliancii vojna u nás nie je. Rokovanie lídrov 32 členských štátov sa koná v roku 75. výročia vzniku obrannej organizácie, ktorá za obdobie svojej existencie zabezpečila presne to, s akým cieľom bola v roku 1949 založená.
Tým nie je nič iné, ako odradiť kohokoľvek, aby sa odvážil napadnúť ktoréhokoľvek člena tohto zoskupenia. To sa podarilo. Princíp kolektívnej obrany funguje a NATO je dôležitejšie ako kedykoľvek doteraz.
Naplno platí, že na udržanie mieru musíme byť pripravení na vojnu. Popri tejto „oslavnej“ časti summitu ide vo Washingtone o mnoho ďalších kľúčových rozhodnutí.
NATO má úspešne za sebou najväčšiu transformáciu od svojho vzniku. Sme pripravení na zásadne zmenené bezpečnostné podmienky. To je, preložené do ľudskej reči, že Rusko sa neštíti napadnúť suverénny štát a dôvody si prispôsobí a vyfabuluje podľa toho, ako mu to vyhovuje. Preto sme spoločne pripravení v krátkom čase nasadiť na obranu pol milióna vojakov.
Naplnené skutkami boli dlhé roky prázdne frázy o tom, že obrana niečo stojí a štáty do svojej obrany naozaj investujú nemalé zdroje. Pochopiteľne, každá bilancia má dve strany a stratou reality by bolo nepriznať aj problémy.
Jedno hovorím na Devíne a druhé v Bruseli
Najväčším rizikom je pretrvávajúca neistota. Summit sa koná v čase, keď dochádza k zlomovým posunom v domácej politike v kľúčových krajinách NATO. Nevieme vylúčiť, že nabudúce budú za stolom sedieť Marine Le Penová či Donald Trump a odhadnúť ich postoje je ťažké.
Ukrajinu podporujeme, ale dodávky vojenskej techniky trvajú príliš dlho s negatívnym dopadom na situáciu na bojisku. Problémom je, že jedna členská krajina, konkrétne náš južný sused, už zachádza veľmi ďaleko, keď sa vyčleňuje z kolektívnych opatrení NATO pri koordinácii podpory Ukrajiny.
NATO v tejto otázke zatiaľ funguje bez jednej krajiny, ale skúsme si predstaviť, že sa takto začnú správať aj ostatní. To je začiatok konca a doplatia na to na prvom mieste malé štáty. Preto je dobre, že aj keď slovenská vláda v zásade hovorí o Ukrajine to isté ako Maďarsko, zatiaľ ho nenasleduje v konkrétnych deštrukčných krokoch na pôde EU a NATO a obmedzuje sa na tradičné „jedno hovorím v Bruseli a Washingtone a iné doma na Devíne“.
Dôležitá fotka
Rozhodnutia summitu sú dôležité pre Alianciu ako celok. Pre Slovensko však vystupuje navyše do popredia jedna zdanlivo banálna vec. Je ňou takzvaná "family foto" ktorá patrí k rituálu medzinárodných rokovaní.
Dovolím si povedať, že v našom prípade a v momentálnej situácii je spoločná fotografia oveľa viac ako len protokolárny bod programu. Je to silné politické posolstvo domov a aj náš odkaz voči ostatným účastníkom rodinnej fotografie.
Objavuje sa na nej totiž prezident, minister zahraničných vecí a minister obrany krajiny, ktorej politická reprezentácia vedie rétorickú vojnu voči ostatným členom rodiny. Príbuzných označuje za vojnových štváčov a NATO ako militantnú organizáciu.
Západ, ktorý je tou rodinou na fotke, je pre nich zodpovedným za vojnu na Ukrajine a za to, že sa medzi sebou zabíjajú Slovania. Áno, na tej fotke sme fyzicky prítomní, ale podľa našich zvrchovaných a suverénnych postojov v zahraničnej politike na všetky štyri svetové strany sa natíska otázka, či sa my sami v tej rodine cítime dobre. Sú to tam vlastne naši?
Máme šťastie
Sme totiž na fotke rodiny, ktorú drží pohromade heslo, že útok na jedného je útokom na všetkých a pritom hlavný veliteľ ozbrojených síl SR nevie odpovedať jasne na otázku, či by sme išli na pomoc Poľsku, keby bolo napadnuté.
Toto vlastne neprekvapuje, keďže sme krajinou, kde najhlučnejší vlastenci sú na poslednej priečke odhodlanosti brániť vlasť a najväčšiu chuť bojovať majú, keď počujú slová liberál a progresívec.
Slovensko má šťastie, pretože ostatní členovia rodiny,, sú evidentne odhodlaní brániť nás viac ako my sami. Family foto z Washingtonu má preto pre Slovensko obrovský význam.
