Autor je poslanec NR SR za Progresívne Slovensko
Za Slovensko síce na summite NATO hovorí Peter Pellegrini, ale hlasnejšie bude počuť Roberta Fica. Jeho vyjadrenie, že keby mohol, išiel by s Orbánom do Moskvy, bolo nezodpovedné a nebezpečné pre záujmy Slovenska.
Koniec vojny príde len vtedy, keď sa Vladimir Putin rozhodne nepokračovať. Nemá dôvod meniť kurz, kým jeho jednotky napredujú a niektorí spojenci škrtajú pomoc Ukrajine či rozbíjajú jednotu Západu sólo diplomatickými akciami. Len sa tým utvrdí jeho presvedčenie, že čas je na jeho strane. Ak chcú spojenci pomôcť ukončiť násilie na Ukrajine, musia sa zomknúť a viac pomôcť Ukrajine. Tu žiadne cesty do Moskvy nepomôžu, naopak.
Na okraji summitu som dostal viaceré otázky, či to slovenská vláda nevidí a prečo robí to, čo robí. Komplikuje hľadanie konca ruskej agresie; vyrába zo Slovenska čiernu ovcu v NATO. Na to nie je dobrá odpoveď. Premiér škodí nielen Ukrajine, ale čoraz viac aj bezpečnosti Slovenska.
Obrana Európy po novom?
Obrana stojí a padá na sile kolektívnych záruk od spojencov. Kým NATO funguje dobre, tieto kopance do spoločných pozícií aliancie sa nám (asi) prepečú – je totiž v záujme zvyšku krajín NATO nenechať nás napospas prípadnému agresorovi (lebo ak raz aliancia kdekoľvek zlyhá, jej záruky stratia cenu aj pre zvyšok spojencov). Pomoc teda zrejme príde bez ohľadu na to, ako iritujeme ostatné členské krajiny, hoci je dosť hlúpe hazardovať s takou dôležitou vecou pre prežitie štátu, ako sú spojenecké záruky.
Čo platí dnes, však už nemusí platiť o pár mesiacov. Nič nedominuje debatám na okraji summitu tak ako možnosť návratu Donalda Trumpa k moci a s tým súvisiace pochybnosti o postoji USA k NATO.
O aliancii sa možný budúci prezident vyjadruje ako o neželanej záťaži. Keď bol vo funkcii, seriózne navrhol vystúpenie USA z NATO. Odvtedy sa nielenže jeho postoj nezmenil, ale hovorí otvorene, že nabudúce sa už nenechá nikým odhovoriť. (Aj mnohí demokrati prezentujú postoj, že Európa je dosť bohatá na to, aby sa viac starala o vlastnú bezpečnosť.)
Ak sa zodpovednosť za obranu kontinentu presunie na samotných Európanov, sme v neznámom teritóriu, v ktorom sa nemusí dariť krajinám s takou zlou reputáciou, akú Smer, SNS a Hlas vyrábajú Slovensku.
Je totiž veľký rozdiel medzi bezpečnostnými záväzkami aliancie a EÚ. Prvé sú podložené dekádami skúseností, spoločnými veliteľstvami a americkými, ale aj kanadskými, britskými či nórskymi zbraňami. Druhé sú neoverené. Existujú síce na papieri (článok 42.7 Zmluvy o Európskej únii), no ich reálnu silu určí až prax.
Či by sa Európa bez USA a NATO dokázala včas a úspešne zmobilizovať na obranu jedného zo „svojich“, by záviselo aj od reputácie napadnutej krajiny. Aj lídri členských štátov sú len ľudia, nie vždy konajú predvídateľne a majú tendenciu uprednostniť úzke národné záujmy pred kolektívnymi.
Postavili by sa v takejto novej situácii – bez podpory NATO a bez záruky úspechu – zvyšné členské krajiny za štát vedený niekým, kto ich roky uráža a sabotuje spoločne dohodnutú politiku? Alebo si povedia, že svoje obmedzené zdroje a sily si budú šetriť len na obranu „ozaj západných“ krajín?
Zodpovední lídri preto v čase neistoty pracujú na utužení spojenectiev, aby zvýšili pravdepodobnosť, že ich ostatní nenechajú napospas osudu. Ako napríklad Poľsko, ktoré po nedávnej zmene vlády oprašuje dobré vzťahy s Nemeckom a Francúzskom.
Druhým zodpovedným krokom v čase Trumpom vyvolanej neistoty musí byť posilnenie obrany. Spomínané Poľsko investuje zhruba štyri percentá HDP na obranu, štáty v Pobaltí či Rumunsko okolo troch percent (my v minulom roku 1,77 percenta).
Keď sa nechce, výhovorka sa nájde
Často počúvam námietku – aj od súčasných koaličných ministrov –, že je to zbytočné, s Ruskom sa treba dohodnúť, je proste príliš silné. Nech minieme, koľko minieme, bude mať viac a treba sa s ním preto dohodnúť. Putin by aj tak nešiel do konfliktu s členskou krajinou NATO, dodávajú kritici.
Tým posledným si je už málokto istý. Putinove spravodajské služby už vyhodili do vzduchu muničný sklad v Čechách, čo by bol pred pár rokmi očakával málokto.
Ruská vláda dnes označuje Slovensko spolu s inými krajinami NATO za nepriateľský štát a žiada, aby sme neprijímali spojencov na našom území bez súhlasu Moskvy (to nám napísali čierne na bielom v decembri 2021).
Čo presne by títo biľakovci obetovali? Našu slobodu rozhodnúť sa, s kým sa chceme brániť? Lebo tým sa z nás stáva európsky štát druhej kategórie, hračka mocných zaseknutá medzi Východom a Západom.
Druhý protiargument – že postaviť sa agresorovi je možno morálne správne, ale likvidačne drahé – je holý nezmysel. Ako uvádza jedna skvelá nová štúdia, európski spojenci míňajú takmer štyrikrát viac na obranu ako Moskva. Ich kombinované HDP je desaťkrát väčšie ako to ruské. Spolu má Európa viac vojakov nielen ako Rusko, ale aj USA. Náš potenciál je teda neporovnateľne väčší od Ruska, len ho nevyužívame dobre: niektoré členské krajiny stále „flákajú“ obranné rozpočty, zaspali sme potrebu naštartovať obranný priemysel.
Dobrá správa však je, že vďaka obrovskej hospodárskej či technologickej prevahe nad Ruskom nepotrebujeme prejsť na žiadnu „vojnovú ekonomiku“ ako Moskva, ktorá míňa 30 – 40 percent štátneho rozpočtu na agresiu (a aj tak nedokáže dobyť oveľa menšiu Ukrajinu).
Chce to len brať obranu o niečo viac vážne, investovať do nej minimálne dve percentá HDP (čo sa súčasná vláda aj zaviazala urobiť, no nedodržala) a hľadať páky na obranný priemysel, aby zvýšil výrobu.
V poslednej spomínanej úlohe ešte koalícia ako-tak uspela, no v ostatných už nie. Bezpečnosť Slovenska sa im javí ukradnutá. Im to môže byť už o pár rokov jedno, ale odstrániť napáchanú reputačnú škodu bude trvať roky.
