Optimisti vravia, že existuje len veľmi málo takých zlých vecí, ktoré by nemali aj svoju pozitívnu stránku. Niekedy je síce náročné ich hľadať, no v ťažkých časoch ide o nevyhnutnú a potrebnú aktivitu. Nie pre falošné čičíkanie sa, že je vlastne všetko v poriadku.
Hľadať pozitíva aj v časoch mizérie treba prinajmenšom z dvoch dôvodov. Prvým je potreba komplexného obrazu, druhým nádej. Bez jedného aj druhého sa nedá pokračovať v práci a v existencii samej osebe.
Dá sa však o niečo také usilovať v súčasnom stave kultúry?
Za necelý rok, odkedy vláda podhodila tento rezort nenásytnej SNS, došlo k deštrukcii verejnoprávnych inštitúcií, narušeniu kontinuity v obnove pamiatok, tichej aj hrubozrnnej cenzúre, k zastrašovaniu aj k urážkam ľudí, ktorí kultúru tvoria a prijímajú. To všetko sa deje v snahe ideologicky si podmaniť najslobodnejší a najotvorenejší rezort.
Nebudeme si štekliť ušká, situácia pre hľadanie pozitív, ktoré kultúre priniesla táto vláda, je mizerná. A hľadanie dobrých vecí, ktoré vykonala menovite Martina Šimkovičová, by sme pokojne mohli stanoviť ako trinástu úlohu pre Herkula.
Kultúra však nie je len Martina Šimkovičová. Nie sú to len ľudia, ktorými sa obklopuje a ktorým prešliapava chodníčky. Kultúra je ako živý organizmus s veľkou schopnosťou regenerácie, ktorý sa aj v tom najhoršom dokáže vypäť k vynikajúcim výkonom. Pozitíva však neprichádzajú vďaka ministerke a jej ľuďom, ale napriek nim. Treba ich však vidieť.
Umenie nerobia len herci z národného
Vari nikdy v histórii moderného Slovenska sa o kultúre, jej stave, potrebe jej autonómie a nezávislosti nehovorilo toľko ako práve od minuloročných volieb.
