Spoza hrádze podľa Petra Tkačenka
Počas utlmovania obdobia práceneschopnosti a návratu k plnohodnotnému výkonu funkcie premiérove verbálne excesy už nadobúdajú mieru a intenzitu, ktorá až na výnimky vylučuje individuálne skúmanie a reakciu.
Povedzme to tak, že v žánri šialenstva, paranoje a rozdrapenosti sa vracia do obdobia po vražde Jána Kuciaka. No kým vtedy sa tým pripravil o premiérsku funkciu, teraz bude čeliť rádovo menšiemu tlaku a dôsledkom. O to viac nás z toho nakoniec bude bolieť hlava.
Svätí za dedinou podľa Nataše Holinovej
Celým týždňom právom otriasajú dozvuky osláv Konštantína a Metoda. Žiaľ, z tejto jazdy sa nedá vytriezvieť do rána.
Popravde je to medzník oveľa dlhšej časovej jednotky, než je jeden týždeň. Konštantín a Metod sú úplne poslední, o koho šlo, a popri tom, čo vyhlásil premiér Robert Fico, blednú závisťou aj táraniny prezidenta Petra Pellegriniho.
No na zahriatie boli tiež dobré: podľa prezidenta solúnski bratia „neuprednostnili pokoj a kľud“ (v preklade do spisovného jazyka „pokoj a pokoj“). Pomoc, veď len pred prezidentskými voľbami sa komodita zvaná „pokoj a kľud“ predávala ako pozitívna položka.
A inak ťažko povedať, historické pramene raného stredoveku vynechali tento typ hodnotenia. Takisto vraj Konštantín a Metod vieru presadzovali „slušne a bez nenávisti“.
A o tomto sa zo spomínaných prameňov nedozvieme nič z jednoduchého dôvodu: neexistujú tvrdenia „z druhej strany“, len také, ktoré si uplynulý vývoj pochvaľujú. Takže ak aj obaja svätí šírili svoju vieru „s nenávisťou“, ekonóm Pellegrini je posledný, kto sa to dozvie.
Naopak, známe je, že christianizácia a zánik predchádzajúceho kmeňového usporiadania spoločnosti sa spájali aj s násilím. To nie je žiadny útok na predsedníctvo, len jednoduchý historický fakt v mori bľabotu, kam možno smelo zaradiť aj časť preambuly našej aktuálnej ústavy.
No prejavy prezidenta sú stále len taký zurčiaci potôčik, ktorý si hudie svoju pieseň medzi skalami... Zvuk to síce má, ale myšlienka široko-ďaleko žiadna. To je v porovnaní s premiérom ešte stále kategória „radosť žiť“.
Bolo to Ficovo prvé vystúpenie na verejnosti od atentátu 15. mája. Pri tej príležitosti možno zhrnúť, čo vieme o zdravotnom stave človeka v najdôležitejšej exekutívnej funkcii: nič extra.
Predchádzajúci týždeň minister obrany (!) Robert Kaliňák povedal, že atentát neostane bez trvalých následkov. Počet lekárov, ktorí by sa k veci vyjadrili, sa naďalej rovná nule. A potom sa koná oslava štátneho sviatku, kam zavíta premiér spôsobom, ktorý je pred kamerou ukrytý, a prednesie prejav hlasom, ktorý pripomína Fica menej ako inokedy.
Čo z toho vyplýva? Len pripomienka, že v demokratických krajinách sa informácie o zdravotnom stave premiéra sprístupňujú úplne inak. A tento rozdiel veľmi naliehavo vyznačil sám Fico, keď legitímnych politických oponentov označil za rakovinu. Nie komunizmus, nie fašizmus, nie trebárs korupcia. Progresivizmus vraj poškodzuje krajinu.
Dovtipkovalo sa o zmieri, nepriateľ je označený.
Kajúcnik týždňa podľa Petra Tkačenka
Minister spravodlivosti sa asi neúmyselne, ale úplne jasne a zrejme priznal, že svojím Trestným zákonom vystavil Slovensko hrozbe závažných hospodárskych škôd.
