Autorka je režisérka
Pekelná horúčava. Váh sladkasto páchne, v zátokách sa v bahnistej brečke liahnu žaby a komáre, hnedú vodu čeria drobné víry. Húština topoľov, vŕb a jelší sa od jari do neskorej jesene stáva útočiskom nedočkavých -násťročných milencov, jedinou divočinou, akou Šaľa disponuje. Pri prechádzke nie je žiadnym sviatkom stúpiť do konského lajna.
Hovorím si, že kým umriem, musím zažiť svet z konského chrbta. Tieto konkrétne sú z Humanity, farmy medzi Kráľovou a Kajalom, sú to Bertušove kone.
Na Humanitu som sa prišla po prvýkrát pozrieť pred dvadsiatimi piatimi rokmi. V chatrči pri blatistom chodníčku sa tisli ovce, teliatko a somáriky, dýchali na novorodenca položeného v jasliach. Bohorodička bola mladá, mladý bol aj jej plavý dlhovlasý manžel.
Počas sviatkov sa niekoľkokrát za deň prezliekali do biblických kaftanov, aby premenili vlastnú rodinu a vlastné zvieratá na živý Betlehem. Vstupné nevyberali, bránu k svojmu domu nikdy nezatvárali.
V areáli opustenej slepačej farmy vybudovala mladá dvojica z ničoho zázrak. Vlastnými rukami stavali chlievy, maštale, prístrešky a ploty, kŕmidlá, jasle, válovy, ohrádky. Ujímali sa nechcených zvierat a na troch hektároch sa postupne udomácňovali kone, poníky, somáre, kravy, ovce, kozy, morky, kačice, husi, pávy, zajace, pštrosy, lamy, mačky, psy, hady aj leguány.
Živilo ich sprvu iba nadpozemské nadšenie, potom aj pochopenie ich okolia, ktoré ocenilo výnimočnosť a verejnoprospešnosť ich životnej voľby.
Bez ohlásenia prichádzali jednotlivci i celé rodiny, aby zotrvali na dvore, aký bol kedysi dedinskou každodennosťou, aby si posedeli v oblaku spomienok na detstvo, dotkli sa života, aký by chceli, ale nevedeli žiť. Každé leto prichádzali na farmu deti. Hladkali mačence a káčatká, jazdili na koňoch, zbierali pávie perá, objímali žriebätká, lozili pomedzi chlievy, váľali sa v tráve.
Bohorodička Marika so mnou chvíľu postojí pri ohrade, kde sa z nohy na nohu lenivo kníše odhadom dvadsaťročná hus, pravdepodobne najstaršia na planéte. Betákovci zvieratá nejedia. Vezmú deti, ktoré tu trávia letné prázdniny, na Váh. V konskom sedle sa prejdú popri vŕbach máčajúcich štíhle konáre v zátokách, kde sa liahnu labute a ťažká riečna vôňa.
Večer zmývam z dcérinej opálenej pokožky vrstvu prachu, kontrolujem, či nemá kliešte, z vlasov vyčesávam seno a asi aj blchy. Na topánkach má zaschnuté slepačince. Zvalí sa do postele ani balvan a zaspí skôr, než poviem kde bolo, tam bolo.
Bertuš je stále na farme, od svitu do mrku v pohybe, ťahá, zdvíha, pripevňuje, montuje, kŕmi, ošetruje, zaháňa, kydá hnoj. Vlasy mu zredli a vlastné deti dospeli. Už veľa rokov ukladajú s bohorodičkou Marikou do jasieľ bábiku. Deti z okolia, ktoré k nemu chodievali pred tridsiatimi rokmi, keď farmu iba začal budovať, už majú vlastné deti a tie mu hovoria dedo.
Na Humanite je vstupné dobrovoľné a bránu nikdy nezatvárajú.
