Autorka je sociálna poradkyňa a analytička
Ivan Korčok na začiatku svojej prezidentskej kampane otvoril tému vlastenectva. To tu už dlho nebolo.
Naozaj to spravil – a celkom napriamo, na rozdiel od ostatných politikov a političiek na „jeho“ časti spektra, ktorí to slovo radšej ani nevyslovia. Iste, tak trochu smrdí stuchlinou.
Vlastenectvo?
To je predsa zborové spievanie hymny s rukou na srdci, kladenie vencov stále na tie isté miesta tým istým ľuďom – veď viete: Gustáv Husák, Cyril a Metod, Ľudovít Štúr (jasné, ani jedna žena – ale to len na okraj), obliekanie sa do krojov (úplne jedno akých, hlavne, že sú povyšívané), omieľanie tých istých fráz, tých istých pokrikov: „My Slováci!“
Všetko tak nejako mimo súčasného sveta, v kolorite filmov pre pamätníkov.
A potom sa už hrnuli iné a iné témy a táto (koľký už raz?) zapadla bez toho, aby sa rozvinul jej potenciál. Bez toho, aby sa stala námetom na premýšľanie, aká vlastne sme „spoločnosť“ a na čí odkaz nadväzujeme.
