Autor je ekonomický analytik KOZ SR a zakladateľ OZ Pracujúca chudoba
Niektorí ekonómovia a ekonomickí analytici nás naučili, že rast HDP znamená rast životnej úrovne. To nič nehovorí o životnej úrovni mnohých skupín obyvateľstva, čo by ekonómovia mali vedieť, ale zjavne mnohí nevedia.
Agnus Deaton, nobelista z roku 2015, nedávno napísal, že ekonómom by prospelo, keby viac počúvali filozofov, historikov a sociológov. S tým sa nedá nesúhlasiť a určite by takáto výmena vedomostí prospela aj absolventom filozofických fakúlt, ktorých dnes mnohí na Slovensku biľagujú ako tých, čo študovali zbytočne. A zjavne by to prospelo aj slovenským univerzitám, ktorých obraz v očiach obyvateľov je černejší, ako v realite naozaj je.
Aká je skutočná sociálna situácia obyvateľstva na Slovensku?
Mzda menšia ako minimálna
Podľa EU-SILC 2023 počet obyvateľov pod hranicou príjmovej chudoby je 766-tisíc, čo je o 31-tisíc viac ako v roku 2022. Miera závažnej materiálnej a sociálnej deprivácie u nás stúpla o 35-tisíc osôb na 375-tisíc obyvateľov. Dokonca 9,1 percenta pracujúcich sa nachádza pod hranicou chudoby, čo je najvyšší podiel za posledné desaťročie.
Nedávno holandská nadácia Wageindicator zverejnila dáta, na základe ktorých tvrdí, že súčasná minimálna mzda na Slovensku pokrýva len 78 percent základných výdavkov pracujúceho. Na ich plné pokrytie by mala byť minimálna mzda už dnes vo výške 962 eur.
Paradoxom je, že podľa nadácie Wageindicator minimálne mzdy v Slovinsku, Maďarsku, Poľsku, Litve a Estónsku sú nad hranicou základných výdavkov pracujúceho a tieto krajiny nekrachujú ani tam raketovo nerastie nezamestnanosť.
Podľa týchto dát sa sociálne problémy za posledné roky skôr prehlbujú a konzervujú, než riešia. Samozrejme, nepomohla tomu ani pandémia, energetická kríza, vojna a ani inflácia. Namiesto riešenia problémov sme na Slovensku v minulosti riešili len ad hoc zásahy do daňového a sociálneho systému. Namiesto toho však treba robiť systémové zmeny, ktorým sa dokážeme vyhnúť len za cenu ešte väčšieho prepadu do sociálnych a hospodárskych problémov.
Systémové zmeny treba robiť aj v hospodárskej a priemyselnej politike. Namiesto toho sme sa dekády spoliehali len na lákanie zahraničných investícií a budovali si konkurencieschopnosť na politike nízkych miezd.
Obyvateľstvo rast necíti
Pri debate o tom, ako mzdy na Slovensku nemôžu rásť, sa často argumentuje nízkou produktivitou práce. Keď sa však pozrieme na realitu, tak podľa ISA naša produktivita práce stále rastie a priemer EÚ by sme súčasným tempom mali dosiahnuť v roku 2031. No hodinové náklady práce sa na priemer EÚ dostanú súčasným tempom až v roku 2056.
Tieto dáta naznačujú, že stále máme priestor na zvyšovanie miezd, ktoré požadujú odbory, a určite to nepoškodí našu konkurencieschopnosť, ako tvrdia zamestnávatelia. Najmä ak zamestnávatelia majú maslo na hlave v podobe dlhodobo nízkych firemných investícií do výskumu a vývoja, ktoré sú nielen spomedzi najnižších v EÚ, ale aj najnižšie vo V4.
Napriek rastu HDP, ktorý má znamenať rast životnej úrovne, obyvateľstvo tento rast akosi necíti. Dokonca ho necíti ani stredná trieda. V posledných týždňoch sa často hovorí o aktuálnom raste reálnych miezd.
Tento údaj je síce pozitívny, no ako všetky agregované údaje má niekoľko limitov. Reálna mzda je vyššia v medziročnom porovnaní, čiže ide o rozdiel medzi rokmi 2024 a 2023. Prepad reálnych miezd v predchádzajúcich rokoch však dobehneme najskôr v roku 2025. Rovnako je problematické tvrdiť, že reálna mzda rastie všetkým rovnako.
A najviac na to, samozrejme, doplácajú menej príjmoví, ktorí väčšiu časť svojich príjmov dávajú na potraviny, pretože v ich prípade bol prepad reálnych príjmov ešte väčší ako v prípade priemerného zamestnanca s priemernou mzdou, ktorú nedosahuje 60 percent zamestnancov.
Cieľom je lepší život, nie rast HDP
Aj napriek pozitívnym správam o klesajúcej nezamestnanosti treba povedať, že naším skutočným problémom je zamestnanosť. Patrí medzi podpriemerné v porovnaní s krajinami EÚ.
Naša ekonomika z rôznych dôvodov nedokáže využiť potenciál, ktorý na Slovensku máme. Nevieme si udržať ani prilákať pracovnú silu. Asi 300-tisíc občanov Slovenska pracuje v zahraničí. Máme veľmi nízku participáciu mladých ľudí a žien starajúcich sa o deti a rovnako nedokážeme využiť obyvateľov marginalizovaných rómskych komunít.
Tu sa, samozrejme, treba pozrieť na príčiny a vyriešiť ich. Nestačia nám demagogické heslá o tom, ako niekto nechce pracovať alebo aké má nereálne očakávania. Rovnako sa nedá spoliehať ani na to, že chýbajúcu pracovnú silu jednoducho dovezieme. Dovoz je v poriadku, ak sa zároveň nevykašleme na domáce úlohy: na zapojenie domáceho potenciálu a na zlepšovanie pracovného prostredia. Zatiaľ to tak nevyzerá.
Odpoveďou na tieto problémy musia byť systémové zmeny. Niektoré nám naordinovala EÚ v podobe smernice o minimálnych mzdách, kde okrem iného odporúča posilniť kolektívne vyjednávanie a pokrytie kolektívnymi zmluvami.
Zmeny v daniach nám odporúča OECD, MMF aj EÚ. A niektoré si musíme naordinovať sami, pričom si treba uvedomiť, že hlavným cieľom má byť lepší život, a nie samoúčelný rast HDP.
