Autor je člen Slovenského ochranárskeho snemu, pôsobí na ÚM STU
Na označenie toho, čo sa u nás v posledných mesiacoch deje, by sa dali použiť rôzne slová. Niektoré viac, iné menej vulgárne. Nechávam na vás, ktoré si vyberiete.
Ja som si vybral slovo gýč. A to vo všetkých možných jeho významoch. Pritom záhradní trpaslíci sú najmenší problém.
Na internete sa dá nájsť množstvo definícií gýča. Napríklad: „Pseudoumelecký prejav bez pravých umeleckých hodnôt. Gýč sa zväčša prejavuje nízkym nárokom na umelecký, ako aj abstraktno-logický úsudok potenciálneho prijímateľa.“
Oslovila ma však aj táto menej bežná charakteristika: „Gýč parazituje na objekte, ktorý zobrazuje.“
Iróniou osudu je, že u nás je momentálne hlavným popularizátorom a šíriteľom gýča práve to ministerstvo, ktoré by nás malo pred ním chrániť. Lenže gýč v mojom ponímaní sa netýka len umenia či kultúry. A tak sa normou stáva každá lacná napodobenina ľudovej kultúry, napríklad v podobe zdeformovaných dreveníc, ale aj všetky nechutné prejavy falošného vlastenectva pri umelých vatrách a opilecko-ľudáckych pesničkách.
Keď autentické dominovalo
Gýč je skrátka všetko to, čo sa hrá na niečo iné, ako v skutočnosti je, neraz dokonca na niečo úplne opačné. Napríklad, keď sa stane pytliak riaditeľom národného parku či nepriateľ lekárskej vedy reprezentantom Slovenska na svetových zdravotníckych fórach.
Gýčom je aj farizejské kľačanie mentálnych komunistov pred oltárom, trápne zneužité oslavy štátneho sviatku, krojované ministerky, politici na traktoroch, vulgárne prejavy papalášstva, nesplniteľné sľuby v rámci volebných kampaní či nejedna rozprava v parlamente.
Patrí sem aj väčšina developerských projektov a, žiaľ, aj množstvo stavieb či iných výtvorov na našom vidieku, nevkusné milionárske vily nad mestom, rôzne príšerne vyzerajúce akvaparky, chodníky v korunách nejestvujúcich stromov i krachujúce vyhliadkové a iné umelé atrakcie a „ozdoby“ v národných parkoch.
Pred päťdesiatimi rokmi sme s partiou kamarátov a kamarátok prechodili túto krajinu s cieľom nájsť čo najviac lokalít s autentickou ľudovou architektúrou. V júli 1974 sme takto prešli severozápad a sever Slovenska, v auguste jeho stred, dohromady nejakých 400 kilometrov.
V odľahlých osadách, kopaniciach, lazoch a cholvarkoch (sezónne sídla) sme našli stovky krásnych stavieb, stretli sme gazdov, ktorí ovládali vari všetky ľudové remeslá. Navštívili sme tradičné salaše s drevenými kolibami a počuli miestnych muzikantov, ktorí nielenže hrali na niekoľkých nástrojoch, ale vedeli si ich aj podomácky vyrobiť...
Viaceré z týchto lokalít sa neskôr stali legendami nekonzumnej rekreácie, alternatívnej kultúry a ostrovmi slobody v čase neslobody. Nie, ani vtedy už nebolo všetko ideálne: prejavy socialistickej kolektivizácie, urbanizácie a technickej civilizácie dorazili miestami aj do týchto odľahlých končín, ale to autentické tu stále ešte dominovalo a jeho tvorcami boli ľudia jednoduchí, ale od prírody múdri a svojsky krásni. Takí tí hrdinovia a hrdinky z kníh Martina Martinčeka a Milana Rúfusa.
Devastačné následky
V uplynulých desaťročiach sme sa zbavili jarma komunizmu, vyštudovali všakovaké školy, videli sme svet a zároveň sa náš štát stal zmluvnou stranou vari všetkých dohovorov na tému ochrany pamiatok a krajiny. To, čoho sme však svedkami, prekonalo aj najhoršie očakávania.
Až na výnimky sme stratili vkus a prepadli sme gýču vo všetkých jeho predstaviteľných podobách. Keby som mal spomenúť iba najotrasnejšie príklady, nestačil by mi rozsah nielen tohto článku, ale ani celých týchto novín. Napokon každý, kto chodí s otvorenými očami po Slovensku, vie, o čom hovorím.
Prečo sme začali nenávidieť všetko autentické? Kam sa podeli vkus a striedmosť našich predkov a spolu s tým decentná krása a harmónia z tejto krajiny? To je otázka nielen pre odborníkov na krásu, ale aj pre sociálnych antropológov, sociológov, psychológov a vari aj psychiatrov.
Holdovanie gýču „na strane ponuky i dopytu“ nie je považované za hriech ani za trestný čin, ale aj tak má devastačné následky na podobu krajiny, dušu človeka a mentalitu spoločnosti. Gýč v nás i okolo nás sa šíri ako epidémia a v konečnom dôsledku z nás môže urobiť akúsi beztvarú masu.
Záhradní trpaslíci sú v tom nevinne. Na vine sú duševní trpaslíci „tam hore“ i „tam dole“.
