Autor je prekladateľ a publicista
Zažil som víchricu v Tatrách v novembri 2004. Zažil som aj jednu snehovú búrku krátko pred Vianocami, počas ktorej som stál sám uprostred Starého Smokovca, nikde nikto nebol, nebolo vidieť ani na meter a ja som netušil, či som na chodníku, na ceste, alebo niekde úplne inde.
Všade okolo mňa bola iba absolútna, naozaj absolútna bieloba. Vedel som len to, že mám kráčať ďalej. Nemyslím si, že ak ste to nezažili, tak si to dokážete predstaviť.
Napriek tomu sa víchrice ani snehovej búrky nebojím tak ako práve letnej búrky. Júlová búrka sa mi zdá omnoho nevyspytateľnejšia, a teda aj nebezpečnejšia. Je to drastický šok: zvyčajne je chvíľu predtým krásne a zrazu príde koniec sveta. A obsahuje všetko naraz – dážď, vietor a blesky.
Ja, človek, ktorý k hrozbám inak pristupuje pomerne ledabolo, mám z búrok naozaj strach a nehanbím sa za to. Dokonca si myslím, že by ho mal mať každý. A to sa ani nemusia odohrávať na otvorenom priestranstve s niekoľkými desiatkami tisíc ľudí.
Len na Pohode...
Existuje fotografia Lucie Štasselovej, na ktorej sa skupina ľudí chúli nad matkou s kočíkom a spolu ju chránia. Je to obdivuhodné. Je to obdivuhodné, ale poviem to takto: nemyslím si, že je to dôkaz výnimočnosti. Nemyslím si, že to znamená, že tam, na trenčianskom letisku, boli lepší ľudia. Moja skúsenosť – a myslím, že je to skúsenosť ľudí naprieč spoločnosťami a a históriou – je taká, že ľudia si v krízových situáciách jednoducho pomáhajú.
Keď som pred časom pracoval na knihe o horských nosičoch, rozprávali, že kľúčové je vedomie, že ak raz za čas nastane tá jedna krízová situácia, tak sa na toho druhého človeka môžete spoľahnúť. Nevyberáte si ho podľa toho, čo si myslí o Európskej únii alebo koho volil. Vtedy ani nemáte čas pýtať sa ho, koho volil. A je to dokonca úplne, maximálne jedno. Dôležité je vedomie, že si pomôžete. A ľudia si v krízových situáciách pomáhajú.
Napriek tomu platí, že dobrovoľníci si zaslúžia obrovskú vďaku a niekoľko medailí. Keď sa tá neuveriteľná čierňava valila a davy ľudí jej kráčali v ústrety, dobrovoľníci ich usmerňovali a pomáhali im a robili to pokojne a s rozvahou, hoci im muselo byť jasné, čo sa na nich valí. Toto si pamätám.
