Mnohí si to pamätáme. Akreditácia na akomkoľvek festivale pripomínala Mikuláša pre dospelých. Kľúčenky, vejáriky, zápisníky, perá, tričká, záľaha brožúr a letákov. A to bola len malá ochutnávka toho, čo sa následne dialo za bránami.
Pri každom partnerskom stánku návštevníci fasovali podobné jednorazové plášte do dažďa či plážové lopty.
Životnosť všetkých podobných predmetov sa v lepšom prípade rátala na dni, v horšom na hodiny. Po skončení akcie sa tieto kusy plastu váľali po zemi spolu s jednorazovými pohármi, ako zlé svedomie. Našťastie sa dalo rýchlo prekročiť a ísť ďalej.
Postupne prišlo obrodenie. Najskôr to bola motivácia, aby ľudia jednorazový plast odovzdávali, neskôr prišli zálohované poháre a po nich ďalšie a ďalšie snahy o minimalizáciu zbytočného odpadu. Iste ekológia ani zďaleka nie je len vecou nadbytku plastových sprostostí.
Je o komplexných zmenách v myslení aj v politikách a podieľať sa na nej musia návštevníci, tvorcovia, organizácie aj vlády. A práve v tom poslednom je najväčší problém.
