Autor je bývalý poslanec NR SR, expredseda strany Spolu, pôsobí ako vedecký koordinátor Európskej siete expertov na ekonómiu vzdelávania, hosťuje na Sciences Po
Aj keď to oficiálne nikto nepotvrdil, už niekoľko týždňov sa v médiách objavuje informácia, že minister práce Erik Tomáš plánuje zvýšiť minimálnu mzdu na tisíc eur. Je to dobrý nápad alebo zničujúci populizmus?
Pre Slovensko by bolo v každom prípade výhodné, ak by sa verejná diskusia vrátila k témam, ako je výška najnižších platov. Životná úroveň, bývanie, stav zdravotníctva či školstvo by mali byť jadrom politických sporov namiesto prázdneho rozoštvávania kultúrnych vojen. Či je však taký skok vo výške minimálnej mzdy (z dnešných sedemstopäťdesiat eur) dobrý nápad, je zložitejšia otázka.
Minimálna mzda roky rastie rýchlejšie ako priemerný zárobok. Začal s tým pravicový minister Ľudovít Kaník v snahe zvýhodniť prácu oproti dávkam, jeho filozofiu prevzali vlády Roberta Fica. Kým v roku 2002 predstavovala minimálna mzda len o niečo viac ako tretinu priemernej mzdy, v súčasnosti je to už polovica.
Francúzsky alebo švédsky model lepších platov?
Ďalšie skokové zvýšenie by malo tri pozitívne efekty. Prvý je zjavný – zvýšenie najnižších zárobkov na úroveň bližšiu takzvanej dôstojnej mzde. Vyššia minimálna mzda však tlačí na odmeňovanie ľudí, ktorí sú na tom o trochu lepšie, pretože v rámci jednotlivých zamestnávateľov či odvetví nie je prijateľné, aby ľudia rôznych úrovní náročnosti či zodpovednosti práce mali rovnaký príjem len preto, že štát nastavil vysoko mzdový prah.
Môžeme si to predstaviť ako vlnu cunami, ktorá má najväčší účinok priamo pri brehu, kde sú mzdy najnižšie, ale pokračuje ďalej a postupne slabne. Do tretice takýto krok posilňuje celkové postavenie zamestnancov voči kapitálu, čo pri slabnúcom postavení odborov a silnejúcich nadnárodných spoločnostiach možno vnímať skôr pozitívne.
Makroekonomicky ide o stratégiu, ktorú prví zaviedli Švédi v polovici 20. storočia. Nie je zadarmo – vysoká minimálna mzda znamená, že ľudia s nízkym vzdelaním alebo bez praxe sa zamestnajú ťažšie a mnoho menej produktívnych pracovných miest zanikne bez náhrady. Prináša nielen väčšiu rovnosť, ale tlačí tiež na viac inovácií a investícií u bežných zamestnávateľov. Inak nedokážu dobre platiť všetkých zamestnancov.
Švédi majú zároveň veľmi dobrú poistku v tom, že ich minimálna mzda nebola historicky určená zákonom, ale vychádzala striktne, odvetvie po odvetví, z rokovania medzi zamestnávateľmi a odbormi. Z pasce príliš vysokého mzdového prahu preto vedia po dohode sociálnych partnerov uniknúť.
Bližšie k tomu, čo chce Erik Tomáš pre Slovensko, je Francúzsko, ktoré má zákonom danú vysokú úroveň minimálnej mzdy, momentálne vyše tisícsedemsto eur mesačne. Práca na plný úväzok tam znamená istotu, že človek nebude žiť v úplnej chudobe.
Francúzsko však zároveň ukazuje limity prístupu zhora. Nijaký zákon sám osebe nedokáže zvýšiť celkové mzdy – aspoň nie udržateľne – a tak čoraz viac ľudí dostáva len minimálnu mzdu. Dnes je to viac ako sedemnásť percent všetkých pracujúcich.
Francúzi sú tiež oveľa horší ako Švédi v integrácii etnických menšín, v dôsledku čoho často nemajú potrebné vzdelanie ani zručnosti a vysoká minimálna mzda je potom kladivo ničiace ich zamestnanosť.
Zaostávanie regiónov a vplyv štátu
Na Slovensku má tento prístup nezanedbateľný geografický rozmer. Na takú malú krajinu máme obrovské rozdiely v ekonomickej výkonnosti regiónov, čo sa prejavuje najmä na východe a juhu. Pre mnohých zamestnávateľov v službách na Gemeri či na Zemplíne musí byť predstava tisícovej minimálnej mzdy nočnou morou, v ktorej buď skrachujú, alebo budú výrazne prepúšťať.
Tu sa dostávame od suchého jazyka makroekonomických stratégií k životu konkrétnych podnikateľov a ich pracovníkov. Slovensko, podobne ako napríklad Maďarsko, má takzvanú duálnu ekonomiku, kde je výkonnosť veľkých, často zahraničných firiem na úplne inej úrovni ako menších domácich. Prejavuje sa to nižšími mzdami, ale často aj nízkym či nulovým ziskom – čiže prežívaním namiesto prosperovania. Malo by teda zmysel, aby šéfovia a robotníci v takýchto podnikov radšej venovali energiu niečomu produktívnejšiemu niekde inde.
Či to naozaj dokážu, závisí od iných faktorov ovplyvnených štátom – od kvality infraštruktúry, zručnosti ľudí, jednoduchosti podnikateľského prostredia či pružnosti trhu práce a bývania. V žiadnej z týchto kategórií však dnes nenapredujeme a vláda ani nemá reálny plán, ako ich posunúť ďalej.
Keď sa ľudia pýtajú, prečo v Rakúsku ten istý človek zarába dvakrát viac, tu je odpoveď: ľudia aj firmy nie sú ostrovy, ale ich produktivita a prosperita sú významne ovplyvnené prostredím.
Slovensko má, podobne ako Švédsko, poistky proti situáciám, keď štátne nariadenie prekročí hranice toho, čo umožňuje ekonomická realita. Tie naše sú menej transparentné ako na severe Európy – patrí sem vynútený prechod málo platených ľudí na živnosti či povinné, ale neplatené nadčasy.
Vláda aj odbory chcú obe potláčať, ak však pôjde o tichú dohodu zamestnávateľa a zamestnanca namiesto jednostranného zdierania, bude to veľmi ťažký boj. Už dnes sú typické najmä pre regióny a odvetvia, kde vyššie mzdy nie sú zlučiteľné s miestnou ekonomickou realitou.
A čo si myslí opozícia?
Osobitnou kapitolou je verejný sektor. Prudké zvyšovanie minimálnej mzdy je politicky lákavé, pretože vychádza štát relatívne lacno. Vyššie mzdy platia najmä súkromní zamestnávatelia a ak neklesne zamestnanosť, verejné financie dokonca zarobia na vyšších daniach a odvodoch. Má to však jedno ale – aj verejný sektor je zamestnávateľ, ktorý mnohých zamestnancov platí mizerne a zvýšenie minimálne mzdy ho preto výrazne zasahuje.
Obľúbeným fígľom Ficových vlád bolo nezvyšovať platové tabuľky, ale len doplácať rozdiel verejným zamestnancom, ak im tabuľkový plat klesol pod minimálnu mzdu. Vedie to k stavu, keď čoraz viac verejných zamestnancov vrátane niektorých s maturitou či dokonca s vysokou školou zarába minimálnu mzdu – pochopiteľne to vnímajú ako symbolické aj praktické poníženie.
Keď sa pozrieme na konsolidačné plány ministra financií Ladislava Kamenického, je zjavné, že s výraznejším rastov tabuľkových platov nepočíta. Takže ak sa zvýšia najnižšie zárobky, bude to za cenu vytvárania čoraz väčšej skupiny ponížených verejných zamestnancov.
Najlepšie politické body a najnižšie ekonomické škody prinesie rozloženie zvýšenia minimálnej mzdy na tisíc eur na dva alebo tri roky. Napríklad osemsto dvadsaťpäť v roku 2025, deväťsto v roku 2026 a tisíc slávnostne od 1. januára 2027 tak, aby si to voliči pamätali aj v parlamentných voľbách.
Pre zamestnávateľov by to mohlo byť prijateľné, ak by im štát urobil jeden ústupok – zrušenie šiestich minimálnych miezd. Len málo ľudí tuší, že Slovensko nemá jednu, ale šesť minimálnych miezd, odstupňovaných podľa nejasne definovaných nárokov práce. A tak už dnes najvyššia minimálna mzda nie je sedemstopäťdesiat, ale tisícpäťsto eur. Keby Erik Tomáš súhlasil so zjednotením minimálnych miezd na úrovni tisíc eur, rozumné zamestnávateľské zväzy by takýto kompromis prijali.
Ak by sa v akejkoľvek európskej krajine alebo v USA objavili dôveryhodné informácie, že vláda chystá prudké zvýšenie minimálnej mzdy, médiá by to považovali za top tému. U nás to zatiaľ nikomu nestálo ani len za hlbšiu reportáž, čo sa vlastne v hlbinách koalície deje.
Opozícia, KDH či Progresívne Slovensko, zatiaľ nepredložili vlastný návrh ani pozíciu. Ako keby skutočná politika znamenala iba reagovať výhradne na Ficove hrozné reči, a nie riešiť témy, ktoré najviac ovplyvňujú životy ľudí.
