Autor je šéfredaktorom českého denníka Právo
Duševný stav strelca, ktorý vlani pred Vianocami zavraždil na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe štrnásť ľudí, sa zhoršil počas covidovej karantény. Opísal to psychiatričke, u ktorej bol štyrikrát na terapii. Lekárka ho polícii vykreslila ako uzavretého a osamelého človeka, ktorého neteší život a nevie prežívať radosť. Povedal jej, že nie je schopný nadväzovať vzťahy s rovesníkmi, nikdy mu to nešlo. Za covidu sa uzavrel ešte viac.
Isteže, nemožno narysovať skratku, že jednou z príčin tragédie na filozofickej fakulte bol covid. Ale je to upozornenie, že všetky dosahy pandémie, podčiarknuté v Česku tragicky nedostatočnou psychiatrickou starostlivosťou (nielen) o mladých ľudí, stále nepoznáme a môžu nás prekvapiť zo zálohy.
Niektoré nenápadné a ľahko prehliadnuteľné dôsledky môžu byť rovnako závažné ako tie veľké ekonomické, zdravotné, sociologické a politické. Už v roku 2020 sa pokúsil vplyv globálnej pandémie analyzovať americký politológ Fareed Zakaria v knihe Desať ponaučení pre postpandemický svet.
Samozrejme, že nemohol dohliadnuť na milióny konkrétnych dôsledkov po celom svete, napríklad také, ako bol posun v hlave strelca na univerzite v Prahe. Ale na tie hlavné upozornil a načrtol aj križovatky, na ktorých sa vtedy ocitol svet a opísal cesty nádejné i temné.
S odstupom sa môžeme pozrieť, ktorým smerom sa ľudstvo, demokratické krajiny, Slovensko a Česko uberajú. Nie sú to radostné zistenia. A to ešte mnoho „strelcov“ vôbec nevidíme. Sú dokonale skrytí v dlhom tieni pandémie.
Je Zem guľatá?
Desať ponaučení podľa Zakariu vyzerá v kocke takto: svet sa rýchlo mení a je nebezpečný, ľudia na to málo dbajú – mali by sa pri tej šialenej jazde aspoň pripútať. Kvalita vlády zachraňuje životy. Trhy na všetko nestačia. Ľudia by mali počúvať expertov – a experti ľudí.
