Keď sa pozrieme na to, akým témam sa venovali predstavitelia vládnej koalície počas prvého roka svojej vlády, môže sa zdať, že sme na tom celkom dobre.
Jedinými problémami Slovenska by podľa toho boli privysoké tresty za korupciu, médiá, ktoré kladú nepríjemné a kritické otázky, a dilema, či vo verejnoprávnej televízii máme diskutovať o guľatosti zemegule, pretože to je prejav názorovej plurality.
K tomu ešte treba pridať marketingové frázy o zahraničnej politike, ktorá bola doteraz málo suverénna a jej hlavným cieľom by malo byť kopanie do najbližších spojencov, a kultúre, ktorá má byť slovenská a žiadna iná.
Presne takými prázdnymi rečami a gestami vládni politici zakrývajú svoj amaterizmus a neschopnosť riešiť skutočné problémy, ktoré na Slovensku máme. Len si spomeňte na predvolebné slogany o nižších cenách energií a lacnejších potravinách.
Stagnujúca krajina
Realitou však je, že Slovensko stagnuje a zaostáva nielen za krajinami západnej Európy, ale už sa nám vzďaľujú naši susedia – Česko a Poľsko. Investičný dlh vidieť takmer v každom odvetví a dá sa ho fyzicky dotknúť na verejnej infraštruktúre, od nemocníc cez školy až po cesty či železnice.
Školstvo nedokáže adekvátne pripravovať naše deti na rýchlo sa meniaci trh práce. Zdravotníctvo sa borí s nedostatkom zdravotníckych pracovníkov a dlhými čakacími lehotami pacientov. A mohol by som pokračovať.
Tieto problémy sú reálne. Nezmiznú a ani sa nedajú prekryť tým, že budeme vyrábať vnútorných nepriateľov v podobe progresívcov, médií, Rómov či iných menšín.
Prvým predpokladom na to, aby sme prestali prešľapovať na mieste, je, že v politike potrebujeme namiesto emócií prichádzať s riešeniami skutočných problémov. Za posledné roky sa z politiky stala disciplína, kde sa politici pretekajú, kto svojho oponenta viac urazí. Ľudia toho už majú dosť.
Zlomená palica
Druhým predpokladom je, že si musíme hovoriť pravdu. Pravdu, ktorá môže byť síce nepríjemná, no je nevyhnutná, aby nás posunula vpred. Napríklad o tom, že naše verejné financie sú v kritickom stave a s pravdou ide ruka v ruke chuť a odvaha prijímať aj nepopulárne riešenia.
Pravdou je tiež to, že úpadok nezastavíme, ak sa nám nepodarí zastaviť odchod mladých ľudí zo Slovenska. Odchádzajú nielen preto, že idú za lepšími podmienkami, vyšším platom alebo lepšími príležitosťami, ale do veľkej miery ich z domu vyháňa aj stav verejného diskurzu a nízka úroveň politickej kultúry.
Dá sa povedať, že nad svojou krajinou zlomili palicu a nemožno ich za to viniť.
Úplne najhoršie na tom však je, že takýmto spôsobom sa dobrovoľne pripravujeme o našu budúcnosť, o talentovaných mladých ľudí s energiou a zápalom, ktorí tento svoj talent využívajú v cudzine.
Líder odlivu
Len si zoberme Českú republiku, kam mnohí odchádzajú študovať a neskôr aj pracovať. Môžeme povedať, že slovenským talentom budujeme Česko a pomáhame mu vzďaľovať sa nám v kvalite života.
Žiaľ, sme európskymi lídrami v odlive mozgov do zahraničia. V súčasnosti študuje v zahraničí viac ako 30-tisíc slovenských študentov, čo je zhruba 22 percent, a toto číslo sa každým rokom zvyšuje. To je výrazne viac ako v iných členských krajinách EÚ, kde v zahraničí študujú len zhruba 4 percentá.
Podľa štatistík dnes už takmer 10 percent slovenskej populácie žije v zahraničí. S každým takto strateným talentom Slovensko prichádza o obrovskú celoživotnú pridanú hodnotu približne vo výške 2,8 milióna eur na jedného vysokokvalifikovaného človeka.
Nenasledujme Orbána
Mnohí varujú, aby sa Slovensko nevydalo na maďarskú alebo orbánovskú cestu. Myslia tým predovšetkým obmedzovanie slobody médií, nezávislosť justície či korupciu.
Ja chcem však upriamiť pozornosť na to, že za posledných 14 rokov počas vlády Viktora Orbána náš južný sused zaznamenáva rekordné počty ľudí opúšťajúcich Maďarsko a prieskumy hovoria o tom, že až 50 percent mladých ľudí zvažuje odchod.
Natíska sa otázka, ako je to možné, že odchádzajú z krajiny, ak je taká atraktívna na život?
Pripomínam to preto, lebo naša súčasná vláda k Viktorovi Orbánovi vzhliada s neskrývaným obdivom, považuje ho za najbližšieho spojenca a je inšpirovaná jeho spôsobom spravovania spoločnosti. Pre mňa je to však odstrašujúci príklad, ako vyháňať vlastných obyvateľov zo svojej krajiny.
Čo teda robiť, aby sme z tej cesty zišli? Niet inej cesty ako tej, že väčšinu vo voľbách získajú strany, ktoré zmysel politiky dnes a teraz vidia v modernizácii našej krajiny. Buď občania dajú príležitosť tým, ktorí nebudú mať strach urobiť aj ťažké rozhodnutia s bolestivými sociálnymi dosahmi, ktoré však s istotou budú mať len dočasný ozdravný charakter, alebo tu budeme mať istotu v trvalom úpadku našej krajiny.
