Človek, hovorí sa, má právo na dôstojný život a dôstojnú smrť. Čo však obsahuje toto právo? Zbav človeka ľudskosti a zostáva živá bytosť, metaforicky povedané, s číslom na predlaktí a jedinou pudovou a inštinktívnou potrebou: PREŽIŤ!
Nacistický koncentračný tábor a komunistický gulag sú ilustrácie. Desivé je svedectvo preživšieho sonderkomanda z plynových komôr v Osvienčime. Keď sa otvorili dvere, naspodu ležali tí najbezmocnejší a úplne hore, pri okienkach, odkiaľ sa sypal cyklon B, tí najsilnejší. Niektoré z tých detí objímali matky.
Vždy sa nájde zopár jednotlivcov, menšina, ktorá sa vzoprie. Vždy! Ten vzdor a tá láska ich držia na nohách do poslednej chvíle. Mužský a ženských princíp.
Vrba a Wetzler, pretože o nich je tento text, mali ešte čosi, čo ostatní väzni tábora smrti v Osvienčime nemali – „dobré fleky“ v táborovej administratíve zverenej väzňom. Situačnú výhodu v otrockej pozícii.
Mali čo jesť a nehrdlačili fyzicky až do úplného vyčerpania a smrti. Tá výhoda im dávala šancu rozhodnúť sa medzi otrockým prežívaním a riskantným vzdorom. Rozhodli sa pre druhé.
Skepsa
Prešlo osem desaťročí. Žijeme v relatívnom bezpečí, sme nasýtení, žijeme v liberálnej demokracii. Nablízku zúria kultúrne vojny a o pár kilometrov ďalej Ukrajina, Gaza a ďalšie a ďalšie symboly čísiel na predlaktiach.
Majú rôzne mená, ale čosi spoločné: vzývajú vzdor a lásku v konfrontácii s inštinktívnou potrebou prežiť, pokiaľ možno dôstojne a v konkrétnych spoločenských a individuálnych situáciách.
Do hry vstupuje ďalší faktor: pamäť. Napríklad skúsenosť z čias nacizmu a komunizmu. Napríklad príbeh Vrbu a Wetzlera.
Čo nám hovorí?
